Zoltán Fábry
Cena za maďarské dedičstvo
Spisovateľ, literárny kritik, publicista. Narodil sa v Stószi v roku 1897. Vyštudoval Evanjelické lýceum v Rozsnyó (1915), potom bojoval na rôznych frontoch prvej svetovej vojny. V roku 1918 študoval maďarskú literatúru v Budapešti, ale štúdium zanechal pre rodinné problémy a chorobu pľúc. Pravidelne publikoval od 20. rokov 20. storočia a od roku 1930 prevažne v ľavicovej tlači. V rokoch 1927 až 1939 bol redaktorom časopisu Korunk v Kolozsváre v denníku Slovenszko a v rokoch 1931 až 1936 redaktorom časopisu Az Út. Na jeseň 1938 dostal Fábry možnosť emigrovať, ale zostal v Stószi. Počas vojny bol neúnavným zástancom protifašistického a protivojnového hnutia a za svoje aktivity bol v roku 1941 uväznený vo väznici na hrade Illava. V rokoch 1939 až 1948 nesmel publikovať. Jeho manifest z roku 1946 s názvom Obvinený hovorí bol protestom proti zbaveniu volebného práva Maďarov na Slovensku, ale bol publikovaný až v roku 1968. Po roku 1948 až do svojej smrti bol vedúcou osobnosťou maďarskej literatúry v Československu, takmer inštitúciou jedného človeka. V roku 1949 bol zvolený za doživotného čestného prezidenta Kultúrneho zväzu maďarských robotníkov v Československu (CSEMADOK). V rokoch 1953 až 1956 prispieval do novín Csemadok Fáklya. Bol tiež prispievateľom do Új Szó, ktoré boli založené 15. decembra 1948, a od roku 1958 až do svojej smrti vedúcim prispievateľom do Irodalmi Szemlen. Zomrel v Stószi v roku 1970. Jeho hlavné ocenenia a vyznamenania: Merent művész (1957); Národná cena Československého zväzu spisovateľov (1964); Madáchova cena (1967); Rad za zásluhy o prácu (1967); Rad za zásluhy o prácu Maďarskej ľudovej republiky (1967). Po roku 1989 sa v maďarskej tlači na Slovensku rozpútala búrlivá diskusia o jeho celoživotnom diele. Jeho dielo bolo v roku 2009 ocenené Cenou maďarského dedičstva.
Vo svojom závete vymenoval Csemadoka za svojho dediča. Združenie založilo Dni Zoltána Fábryho na počesť jeho života a diela. Dni sa spočiatku konali v Košiciach, potom striedavo v Košiciach a Szepsi a v súčasnosti sa konajú v Szepsi. Hlavným organizátorom je Nadácia Csemadoka Szepsiho, ktorú založila Národná rada Csemadoku. Dni Zoltána Fábryho boli otvorené do roku 2018, aby sa udeľovala Cena Zoltána Fábryho.
Národné predsedníctvo Csemadoku má v úmysle postupovať v otázke Fábryho odkazu s maximálnou starostlivosťou. S podporou maďarskej vlády bol Fábryho dom zrekonštruovaný. Fábryho dni sa budú konať v Szepsi za dôstojných okolností. Odkaz je možné navštíviť a preskúmať v Stószi a Somorji. (Fábryho korešpondencia bola uložená v Inštitúte pre výskum menšín Forum v Somorji pre ľahší prístup.)
Národné predsedníctvo Csemadoku na svojom zasadnutí, ktoré sa konalo 4. novembra 2017, rozhodlo, že od roku 2018 sa Cena Zoltána Fábryho môže udeľovať aj osobe neslovenského pôvodu, ktorá pracuje pre jednotu Maďarov v Karpatskej kotline. Cena pozostáva z plakety a certifikátu potvrdzujúceho ocenenie. Cena Zoltána Fábryho bude odovzdaná nositeľovi na oslave Dňa maďarskej kultúry vo Felvidéku. V roku 2018 bola Cena Zoltána Fábryho udelená Károlymu Dudásovi z Vojvodiny.
Fábryho pamiatka
Proti zbraniam a statočnosti
V Stószi pri potoku Bódva a lipovom rade stojí opustený dom, ktorý som sám kedysi niekoľkokrát navštívil. Jeho posledného obyvateľa osud – ako tínedžera – zatiahne do prvej svetovej vojny. Zoltán Fábry zázračne unikne vražednej bodnej rane bajonetom ruského vojaka, ale hrozná skúsenosť zanechá na jeho duši celoživotnú jazvu. Mladý muž je demobilizovaný pred koncom vojny, ale problém s pľúcami ho prinúti ísť do sanatória a odtiaľ sa vracia domov do Stószu, do liečivej ochrany borovicových lesov svojej vlasti.
Zoltán Fábry si už v mladom veku uvedomuje, že vojna sa v tkanivách spoločnosti hromadí týždne, mesiace a roky rovnako ako rakovina. Trpí hrôzami dvadsiateho storočia, ale odhaľuje, že získavanie moci nad inými a chamtivá túžba po koristi spôsobujú masakry nevinných miliónov. Zároveň nám dáva najavo, že aj jeden človek môže urobiť veľa pre harmóniu sveta. Celý život vo svojich knihách bojuje proti zbraniam a hrdinom. Tak sa po druhej svetovej vojne stáva duchovným vodcom maďarskej národnej komunity žijúcej v Československu. Vždy obhajuje zraniteľných v neľudskosti a zasadzuje sa za právo na mier. Sympatizuje s Maďarmi, ktorí boli po druhej, ešte hroznejšej svetovej vojne zmrzačení – s našimi starými rodičmi, našimi rodičmi a s nami. Rešpektujú ho, vážia si ho a milujú ho, pretože hovorí pravdu, pretože je čestný, pretože prináša obete za nás všetkých.
A on, ktorý veril, že najväčšou zbraňou menšín môže byť nepoškvrnená morálka, si v roku 1947 do svojho tajne vedeného denníka napísal: „Všetka komunitná morálka bledne v porovnaní s Ježišovou: Miluj svojho blížneho ako seba samého.“
György Batta, spisovateľ
Dar od Stósza
V roku 1967, keď Zoltán Fábry oslavoval svoje sedemdesiate narodeniny, som učil v Buzite a poslali sme mu pozdravný list v mene učiteľov a žiakov základnej školy. Spisovateľ na priania odpovedal. Napísal, že bude sledovať našu úspešnú prácu a poslal nám tri dary: (ručne podpísanú) fotografiu, knihu Fľašková pošta a rukopis jednej zo svojich štúdií. Žiaľ, kvôli turbulentným udalostiam v roku 1968 sme našu návštevu odložili a medzitým – nečakane – zomrel. Zoltán Fábry sa ujal svojho miesta, nazývaného „Stósziho strážnica“, aj s podlomeným zdravím a nikdy ho neopustil. Vždy nás, Maďarov z horských oblastí, bránil, keď im bolo nespravodlivo ukrivdené: bol láskavým a ohľaduplným starým otcom k našej národnej komunite. Potvrdzuje to aj jeho posledná vôľa: všetko nám odkázal. Zachovať jeho a jeho odkaz: vec cti!
László Máté
Volal ho svoj dvorný fotograf
Zoltána Fábryho som prvýkrát stretol ako pätnásťročný priemyselník z Košíc. Už vtedy som fotil: okolo krku mi visel dobový fotoaparát a okolo hrude som mal omotaný blesk v tvare tašky. Keďže som chcel aj filmovať, trojkilový fotoaparát ma ťahal na plecia. Popruhy sa zamotali a spisovateľ si to všimol. Bolo mu ma ľúto a už pózoval na fotkách, ktoré sa fotili, hoci to bolo v ostrom kontraste s jeho prirodzenou skromnosťou. Neskôr sme sa stretávali častejšie, navštevoval som ho aj v nemocnici v Košiciach. Zoltán Fábry mal rád mladých ľudí. Členovia košických mládežníckych klubov ho často navštevovali. Upozornil ma na Lászlóa Németha a Gyulu Illyésa. Jeho smrť vo mne stále žije ako bolestná spomienka a keď sa pozerám na fotografie, ktoré z neho urobili, myslím si, že nám čoraz viac chýba skutočný človek ako ujo Zoli.
Péter Kolár
List Zoltána Fábryho ústrednému výboru Csemadov
Stósz, 5. októbra 1969. List Zoltána Fábryho ústrednému výboru Csemadov, v ktorom vyjadruje znepokojenie nad rozpadom jednoty maďarskej menšiny v súvislosti s debatou medzi Csemadmi a Új Szó.
ÚSTREDNÉMU VÝBORU CSEMADOV
Píšem vám chorý a so znepokojením. Nech nikto neočakáva, že poviem niečo, čo je štýlovo a štruktúrne dokonalé. Už niekoľko dní, ba až týždňov, ma znepokojuje debata medzi CSEMADOKom a ÚJ SÓ. Tu a tam klíčia zárodky vnútorného rozporu: namiesto jednoty skreslenia jeden proti druhému. Prečo sa realistické vyhlásenie, ktoré zohľadňuje okolnosti, muselo degradovať na hľadanie alibi?! V dôsledku tohto a podobných sporov – v rámci CSEMADOKu – trpia práve Maďari na Slovensku: CSEMADOK je dnes maďarským fórom, ktoré to zhŕňa. Pre nás je hádka na nože luxusom, pretože sa navzájom rúcame na zem a zároveň aj zodpovednosť, ktorá patrí maďarskej menšine jeden v druhom – a teda aj jej budúci osud. Preto musíme zvážiť každé slovo a čin: do akej miery si tým prospievame alebo škodíme, sebe, maďarskej menšine na Slovensku? Vec a vzťah medzi stranou a maďarskou menšinou, ktoré sa navzájom posilňujú, je dnes prvým bodom programu. A tu musíme hneď vyhlásiť – in medias res – že osud a existencia našej menšiny za súčasných okolností stojí alebo padá s osudom strany. Dôvod je jasný a jednoduchý: pre stranu aj pre maďarskú menšinu je najväčším nebezpečenstvom vzostup pravicového slovenského šovinizmu: možnosť fašizácie. Nezabúdajme, čo sa stalo v roku 1968, keď slovenský reakčný šovinizmus mohol hovoriť iba o deportácii Maďarov. Zoznamy sa už usilovne pripravovali: ich víťazstvo by znamenalo naše zničenie: náš rozptyl. Obmedzenie slovenských šovinistických prúdov je výsledkom pôsobenia strany a to, čo sme dosiahli na menšinovej úrovni, sme dosiahli s pomocou strany. Ale potom neprepadnime, ideme priamo k jadru veci, bez akýchkoľvek úhybných manévrov. Na druhej strane koňa a právo a povinnosť potlačiť tento slovenský šovinizmus by sa nemali stotožňovať s legitímnymi elementárnymi požiadavkami maďarskej menšiny s tým, že ich vyslovovanie je nacionalistický kúsok. Naša vec nie je šovinistickým úsilím, ale elementárnou otázkou existencie: vecou človeka a ľudstva, životodarným vzduchom potrebným pre život, ozónom, ktorým nie je nikto iný ako maďarský jazyk. O to ide a o nič iné. Nechceme a nemôžeme zostať hluchí a nemí. Naše práva a povinnosti vyplývajú z nášho internacionalizmu. Inak to ani nemôže byť. Zákon marxizmu-leninizmu je v tomto ohľade nemenný a hovorí za nás. Urovnanie práv menšín je morálnym imperatívom strany. Ak väčšina prekročí hranice na úrovni menšiny: internacionalizmus platí cenu. Iba menšina, ktorej práva sú zabezpečené a garantované internacionalizmom, môže plniť a uplatňovať svoje internacionalistické povinnosti a práva. Urazené a poškodené menšiny môžu ľahko narušiť chemické zloženie a dôveryhodnosť spoločenstva. Socialistické spoločenstvo sa dá vybudovať a zabezpečiť len so spokojnými, rovnoprávnymi a rovnako rešpektovanými členmi. Návrh nášho programu je jasný a jednoduchý: ak je potenciálnym dusičom maďarskej menšiny slovenský šovinizmus, potom v súčasnej situácii môžeme od brzdy tohto fašistického šovinizmu, strany, očakávať len dobro a život. Čo sa však teraz deje v našich radoch? Namiesto toho, aby sme využili príležitosti, ktoré strana poskytuje, v našich radoch vypukávajú rozpory, ktoré hrozia, že sa nám samotným podarí vyhodiť do vzduchu práve tie výsledky, ktoré strana poskytuje a dosahuje, a tak budeme sami tými, ktorí vo vlastných radoch robia príležitosti, ktoré strana poskytuje, iluzórnymi. Tejto samovražde treba zabrániť. Toto je posledná šanca pre našu menšinu využiť príležitosti. Ak to neurobíme, ak to narušíme malichernými vnútornými deformáciami, nič nás nezachráni pred zničením. S pomocou strany a štátu – aj keď len náhodnou – nám poskytnú organizáciu, rámec, ktorý už len musíme naplniť obsahom: vlastnými silami. Ak sa tento rámec ukáže ako bezobsažný – teda bezchrbtový – tak sa sám od seba zrúti. A potom – je to hotové. Ale zodpovednosť pred ľudom, stranou, Maďarmi, budúcnosťou a históriou je naša! V prvom rade máme len toľko, koľko si sami dokážeme múdro a cieľavedome zabezpečiť. Rámec, ktorý dala strana, je najväčšou príležitosťou za dvadsaťpäť rokov. Ale ak túto príležitosť oslabíme hádkami medzi sebou, tak strana to uzná ako hotovú vec: sami ste to takto chceli, urobili ste to, môžeme si nad tým umyť ruky. A tak nielen slovenský šovinizmus predstavuje hlavné nebezpečenstvo, ale my, menšinoví Maďari, ktorí si sami rúbeme strom pod nohami. Osud a budúcnosť Maďarov tu však závisí v prvom rade od nás. Sme zodpovední pred prítomnosťou a budúcnosťou za to, ako sme hospodárili s pokladom a príležitosťou, ktorá nám bola zverená. Nehľadajme obetných baránkov tam, kde sme boli vinníkmi my sami! Buďme rovnako verní nášmu internacionalizmu a našej maďarskosti. Päťdesiat rokov existencie menšiny je za nami. Naša zrelosť, naša formácia, náš cieľ sú zhrnuté v jednom slove: vox humana! Žiť s ľudskosťou, ľudsky. Toto „slovenské poslanie“ bolo formulované počas fašizmu, v opozícii voči fašizmu – teda maximum neľudskosti. Používame ho ako prídavné meno, ktoré sme si dali sami, ale dnes sú ľudia udivení aj za našimi hranicami. A toto vox humana od nás vyžaduje najvyšší zákon socialistického humanizmu: ľudskosť.
Kvôli vašej dôvere som sa stal doživotným čestným prezidentom CSEMADOKu. Slovo „doživotný“ priťahuje pojem „dedičstvo“. Nebudem s vami, medzi vami, dlho; musím premýšľať o tom, čo bude so mnou, čo bude po mne, čo bude s nami, čo bude s vami, Maďari na Slovensku?! Kontinuita je náš život a tá sa nesmie prerušiť. Chcem byť s vami a zostať. Odkazujem vám svoje životné dielo — „Stószovu mieru“, jej udržanie, jej kontinuitu, tak ako som vo svojom závete odkázal CSEMADOKU svoj majetok, svoj materiálny a duchovný odkaz. Buďme a zostaňme hodní jeden druhého: našej maďarskosti, nášho internacionalizmu, socialistického humanizmu, nášho slovenského poslania: vox humana!
Š t ó s, 5. októbra 1969 Zoltán Fábry
Čítajte viac: https://www.csemadok-hu.eu/fabry/
Vo svojom závete vymenoval Csemadoka za svojho dediča. Združenie založilo Dni Zoltána Fábryho na počesť jeho života a diela. Dni sa spočiatku konali v Košiciach, potom striedavo v Košiciach a Szepsi a v súčasnosti sa konajú v Szepsi. Hlavným organizátorom je Nadácia Csemadoka Szepsiho, ktorú založila Národná rada Csemadoku. Dni Zoltána Fábryho boli otvorené do roku 2018, aby sa udeľovala Cena Zoltána Fábryho.
Národné predsedníctvo Csemadoku má v úmysle postupovať v otázke Fábryho odkazu s maximálnou starostlivosťou. S podporou maďarskej vlády bol Fábryho dom zrekonštruovaný. Fábryho dni sa budú konať v Szepsi za dôstojných okolností. Odkaz je možné navštíviť a preskúmať v Stószi a Somorji. (Fábryho korešpondencia bola uložená v Inštitúte pre výskum menšín Forum v Somorji pre ľahší prístup.)
Národné predsedníctvo Csemadoku na svojom zasadnutí, ktoré sa konalo 4. novembra 2017, rozhodlo, že od roku 2018 sa Cena Zoltána Fábryho môže udeľovať aj osobe neslovenského pôvodu, ktorá pracuje pre jednotu Maďarov v Karpatskej kotline. Cena pozostáva z plakety a certifikátu potvrdzujúceho ocenenie. Cena Zoltána Fábryho bude odovzdaná nositeľovi na oslave Dňa maďarskej kultúry vo Felvidéku. V roku 2018 bola Cena Zoltána Fábryho udelená Károlymu Dudásovi z Vojvodiny.
Fábryho pamiatka
Proti zbraniam a statočnosti
V Stószi pri potoku Bódva a lipovom rade stojí opustený dom, ktorý som sám kedysi niekoľkokrát navštívil. Jeho posledného obyvateľa osud – ako tínedžera – zatiahne do prvej svetovej vojny. Zoltán Fábry zázračne unikne vražednej bodnej rane bajonetom ruského vojaka, ale hrozná skúsenosť zanechá na jeho duši celoživotnú jazvu. Mladý muž je demobilizovaný pred koncom vojny, ale problém s pľúcami ho prinúti ísť do sanatória a odtiaľ sa vracia domov do Stószu, do liečivej ochrany borovicových lesov svojej vlasti.
Zoltán Fábry si už v mladom veku uvedomuje, že vojna sa v tkanivách spoločnosti hromadí týždne, mesiace a roky rovnako ako rakovina. Trpí hrôzami dvadsiateho storočia, ale odhaľuje, že získavanie moci nad inými a chamtivá túžba po koristi spôsobujú masakry nevinných miliónov. Zároveň nám dáva najavo, že aj jeden človek môže urobiť veľa pre harmóniu sveta. Celý život vo svojich knihách bojuje proti zbraniam a hrdinom. Tak sa po druhej svetovej vojne stáva duchovným vodcom maďarskej národnej komunity žijúcej v Československu. Vždy obhajuje zraniteľných v neľudskosti a zasadzuje sa za právo na mier. Sympatizuje s Maďarmi, ktorí boli po druhej, ešte hroznejšej svetovej vojne zmrzačení – s našimi starými rodičmi, našimi rodičmi a s nami. Rešpektujú ho, vážia si ho a milujú ho, pretože hovorí pravdu, pretože je čestný, pretože prináša obete za nás všetkých.
A on, ktorý veril, že najväčšou zbraňou menšín môže byť nepoškvrnená morálka, si v roku 1947 do svojho tajne vedeného denníka napísal: „Všetka komunitná morálka bledne v porovnaní s Ježišovou: Miluj svojho blížneho ako seba samého.“
György Batta, spisovateľ
Dar od Stósza
V roku 1967, keď Zoltán Fábry oslavoval svoje sedemdesiate narodeniny, som učil v Buzite a poslali sme mu pozdravný list v mene učiteľov a žiakov základnej školy. Spisovateľ na priania odpovedal. Napísal, že bude sledovať našu úspešnú prácu a poslal nám tri dary: (ručne podpísanú) fotografiu, knihu Fľašková pošta a rukopis jednej zo svojich štúdií. Žiaľ, kvôli turbulentným udalostiam v roku 1968 sme našu návštevu odložili a medzitým – nečakane – zomrel. Zoltán Fábry sa ujal svojho miesta, nazývaného „Stósziho strážnica“, aj s podlomeným zdravím a nikdy ho neopustil. Vždy nás, Maďarov z horských oblastí, bránil, keď im bolo nespravodlivo ukrivdené: bol láskavým a ohľaduplným starým otcom k našej národnej komunite. Potvrdzuje to aj jeho posledná vôľa: všetko nám odkázal. Zachovať jeho a jeho odkaz: vec cti!
László Máté
Volal ho svoj dvorný fotograf
Zoltána Fábryho som prvýkrát stretol ako pätnásťročný priemyselník z Košíc. Už vtedy som fotil: okolo krku mi visel dobový fotoaparát a okolo hrude som mal omotaný blesk v tvare tašky. Keďže som chcel aj filmovať, trojkilový fotoaparát ma ťahal na plecia. Popruhy sa zamotali a spisovateľ si to všimol. Bolo mu ma ľúto a už pózoval na fotkách, ktoré sa fotili, hoci to bolo v ostrom kontraste s jeho prirodzenou skromnosťou. Neskôr sme sa stretávali častejšie, navštevoval som ho aj v nemocnici v Košiciach. Zoltán Fábry mal rád mladých ľudí. Členovia košických mládežníckych klubov ho často navštevovali. Upozornil ma na Lászlóa Németha a Gyulu Illyésa. Jeho smrť vo mne stále žije ako bolestná spomienka a keď sa pozerám na fotografie, ktoré z neho urobili, myslím si, že nám čoraz viac chýba skutočný človek ako ujo Zoli.
Péter Kolár
List Zoltána Fábryho ústrednému výboru Csemadov
Stósz, 5. októbra 1969. List Zoltána Fábryho ústrednému výboru Csemadov, v ktorom vyjadruje znepokojenie nad rozpadom jednoty maďarskej menšiny v súvislosti s debatou medzi Csemadmi a Új Szó.
ÚSTREDNÉMU VÝBORU CSEMADOV
Píšem vám chorý a so znepokojením. Nech nikto neočakáva, že poviem niečo, čo je štýlovo a štruktúrne dokonalé. Už niekoľko dní, ba až týždňov, ma znepokojuje debata medzi CSEMADOKom a ÚJ SÓ. Tu a tam klíčia zárodky vnútorného rozporu: namiesto jednoty skreslenia jeden proti druhému. Prečo sa realistické vyhlásenie, ktoré zohľadňuje okolnosti, muselo degradovať na hľadanie alibi?! V dôsledku tohto a podobných sporov – v rámci CSEMADOKu – trpia práve Maďari na Slovensku: CSEMADOK je dnes maďarským fórom, ktoré to zhŕňa. Pre nás je hádka na nože luxusom, pretože sa navzájom rúcame na zem a zároveň aj zodpovednosť, ktorá patrí maďarskej menšine jeden v druhom – a teda aj jej budúci osud. Preto musíme zvážiť každé slovo a čin: do akej miery si tým prospievame alebo škodíme, sebe, maďarskej menšine na Slovensku? Vec a vzťah medzi stranou a maďarskou menšinou, ktoré sa navzájom posilňujú, je dnes prvým bodom programu. A tu musíme hneď vyhlásiť – in medias res – že osud a existencia našej menšiny za súčasných okolností stojí alebo padá s osudom strany. Dôvod je jasný a jednoduchý: pre stranu aj pre maďarskú menšinu je najväčším nebezpečenstvom vzostup pravicového slovenského šovinizmu: možnosť fašizácie. Nezabúdajme, čo sa stalo v roku 1968, keď slovenský reakčný šovinizmus mohol hovoriť iba o deportácii Maďarov. Zoznamy sa už usilovne pripravovali: ich víťazstvo by znamenalo naše zničenie: náš rozptyl. Obmedzenie slovenských šovinistických prúdov je výsledkom pôsobenia strany a to, čo sme dosiahli na menšinovej úrovni, sme dosiahli s pomocou strany. Ale potom neprepadnime, ideme priamo k jadru veci, bez akýchkoľvek úhybných manévrov. Na druhej strane koňa a právo a povinnosť potlačiť tento slovenský šovinizmus by sa nemali stotožňovať s legitímnymi elementárnymi požiadavkami maďarskej menšiny s tým, že ich vyslovovanie je nacionalistický kúsok. Naša vec nie je šovinistickým úsilím, ale elementárnou otázkou existencie: vecou človeka a ľudstva, životodarným vzduchom potrebným pre život, ozónom, ktorým nie je nikto iný ako maďarský jazyk. O to ide a o nič iné. Nechceme a nemôžeme zostať hluchí a nemí. Naše práva a povinnosti vyplývajú z nášho internacionalizmu. Inak to ani nemôže byť. Zákon marxizmu-leninizmu je v tomto ohľade nemenný a hovorí za nás. Urovnanie práv menšín je morálnym imperatívom strany. Ak väčšina prekročí hranice na úrovni menšiny: internacionalizmus platí cenu. Iba menšina, ktorej práva sú zabezpečené a garantované internacionalizmom, môže plniť a uplatňovať svoje internacionalistické povinnosti a práva. Urazené a poškodené menšiny môžu ľahko narušiť chemické zloženie a dôveryhodnosť spoločenstva. Socialistické spoločenstvo sa dá vybudovať a zabezpečiť len so spokojnými, rovnoprávnymi a rovnako rešpektovanými členmi. Návrh nášho programu je jasný a jednoduchý: ak je potenciálnym dusičom maďarskej menšiny slovenský šovinizmus, potom v súčasnej situácii môžeme od brzdy tohto fašistického šovinizmu, strany, očakávať len dobro a život. Čo sa však teraz deje v našich radoch? Namiesto toho, aby sme využili príležitosti, ktoré strana poskytuje, v našich radoch vypukávajú rozpory, ktoré hrozia, že sa nám samotným podarí vyhodiť do vzduchu práve tie výsledky, ktoré strana poskytuje a dosahuje, a tak budeme sami tými, ktorí vo vlastných radoch robia príležitosti, ktoré strana poskytuje, iluzórnymi. Tejto samovražde treba zabrániť. Toto je posledná šanca pre našu menšinu využiť príležitosti. Ak to neurobíme, ak to narušíme malichernými vnútornými deformáciami, nič nás nezachráni pred zničením. S pomocou strany a štátu – aj keď len náhodnou – nám poskytnú organizáciu, rámec, ktorý už len musíme naplniť obsahom: vlastnými silami. Ak sa tento rámec ukáže ako bezobsažný – teda bezchrbtový – tak sa sám od seba zrúti. A potom – je to hotové. Ale zodpovednosť pred ľudom, stranou, Maďarmi, budúcnosťou a históriou je naša! V prvom rade máme len toľko, koľko si sami dokážeme múdro a cieľavedome zabezpečiť. Rámec, ktorý dala strana, je najväčšou príležitosťou za dvadsaťpäť rokov. Ale ak túto príležitosť oslabíme hádkami medzi sebou, tak strana to uzná ako hotovú vec: sami ste to takto chceli, urobili ste to, môžeme si nad tým umyť ruky. A tak nielen slovenský šovinizmus predstavuje hlavné nebezpečenstvo, ale my, menšinoví Maďari, ktorí si sami rúbeme strom pod nohami. Osud a budúcnosť Maďarov tu však závisí v prvom rade od nás. Sme zodpovední pred prítomnosťou a budúcnosťou za to, ako sme hospodárili s pokladom a príležitosťou, ktorá nám bola zverená. Nehľadajme obetných baránkov tam, kde sme boli vinníkmi my sami! Buďme rovnako verní nášmu internacionalizmu a našej maďarskosti. Päťdesiat rokov existencie menšiny je za nami. Naša zrelosť, naša formácia, náš cieľ sú zhrnuté v jednom slove: vox humana! Žiť s ľudskosťou, ľudsky. Toto „slovenské poslanie“ bolo formulované počas fašizmu, v opozícii voči fašizmu – teda maximum neľudskosti. Používame ho ako prídavné meno, ktoré sme si dali sami, ale dnes sú ľudia udivení aj za našimi hranicami. A toto vox humana od nás vyžaduje najvyšší zákon socialistického humanizmu: ľudskosť.
Kvôli vašej dôvere som sa stal doživotným čestným prezidentom CSEMADOKu. Slovo „doživotný“ priťahuje pojem „dedičstvo“. Nebudem s vami, medzi vami, dlho; musím premýšľať o tom, čo bude so mnou, čo bude po mne, čo bude s nami, čo bude s vami, Maďari na Slovensku?! Kontinuita je náš život a tá sa nesmie prerušiť. Chcem byť s vami a zostať. Odkazujem vám svoje životné dielo — „Stószovu mieru“, jej udržanie, jej kontinuitu, tak ako som vo svojom závete odkázal CSEMADOKU svoj majetok, svoj materiálny a duchovný odkaz. Buďme a zostaňme hodní jeden druhého: našej maďarskosti, nášho internacionalizmu, socialistického humanizmu, nášho slovenského poslania: vox humana!
Š t ó s, 5. októbra 1969 Zoltán Fábry
Čítajte viac: https://www.csemadok-hu.eu/fabry/