Thomas Mauksch

* Késmárk, 20. decembra 1749 – † Késmárk, 10. februára 1832 / Evanjelický farár, prírodovedec a tatranský bádateľ, učiteľ, obchodník; ; Vyštudoval gymnázium vo svojom rodnom meste, potom študoval teológiu a prírodné vedy na Lipskej univerzite. V rokoch 1776 až 1784 učil na gymnáziu v Késmárku. V rokoch 1784 až 1802 bol evanjelickým farárom najprv v Bártfe a potom od roku 1786 v Nagyszalóku. Tam začal obchodovať s vínom a v roku 1802 definitívne zanechal vyučovanie a presťahoval sa späť do Késmárku, kde sa zaoberal iba obchodom s vínom. Popri práci skúmal históriu, prírodné podmienky, minerály a horniny svojej rodnej krajiny a študoval Tatry. Často chodil na túry v Tatrách a pokúšal sa zdolať vrchol Lomnice. Na týchto cestách viackrát sprevádzal známych zahraničných cestovateľov, prírodovedcov a vojenských dôstojníkov (napr. Robert Townson, Göran Wahlenberg, Pál Kitaibel, János Asbóth, Gergely Berzeviczy, István Csáky). Csáky mal v Tátrafürede poľovnícky zámok, kde sa mohli ubytovať hostia. Tamás Mauksch sa stal dôkladným a uznávaným znalcom flóry Spiša a Tatier a úzko spolupracoval aj s Kitaibelom, keď pracoval na jeho diele Descriptiones et icones plantarum rariorum Hungariae, takže nie je náhoda, že medzi uvedenými spolupracovníkmi nachádzame aj Maukschovo meno. Sám Tamás Mauksch napísal niekoľko diel v latinčine a nemčine, ale tie zostali v rukopise (najvýznamnejšie z nich je Wegweiser durch die Zipser karpathischen Alpen, ktoré Károly György Rumy pripravil na tlač už v roku 1826, ale nakoniec nebolo vydané a rukopis bol umiestnený v rukopisnej zbierke Maďarskej akadémie vied, v ktorej uviedol 1 508 rastlinných druhov). V rokoch 1794 až 1832 si viedol aj denník s botanickými a meteorologickými pozorovaniami, ale ani ten nikdy neuzrel svetlo sveta, čerpali z neho iba jeho životopisec Sámuel Weber a János Lipták (1889 – 1958), ktorý napísal monografiu o kesmárskom lýceu (Geschichte des evang. Distriktual-Lyzeums A. B. Kesmark, 1933). V rokoch 1911 až 1944 pôsobil ako učiteľ na lýceu v Kesmarku a v rokoch 1941 až 1944 ako riaditeľ Inštitútu pre výskum dedičstva (Institut für Heimatforschung), ktorý tu sídlil. Maukschovu pamiatku pripomínajú aj dva zemepisné názvy: Maukschova jama na úbočí vrchu Nagyszalók a Maukschské jazero v údolí Kesmark. 8. septembra 1901 bola v kostole v Kačaslomnici umiestnená pamätná tabuľa na jeho počesť.