Štátna vlajka a pamätník druhej svetovej vojny v Barsbese

Hnutie národnej vlajky vyhlásil v roku 1925 Nándor Urmánczy (1868 – 1940), politik transylvánskeho pôvodu a vodca iredentistického hnutia v Maďarsku. Prvá tzv. národná vlajka s relikviou bola slávnostne odhalená 20. augusta 1928 v Budapešti na námestí Szabadság tér243 a na slávnosti predniesol prejav. Nádoba s relikviou umiestnená na podstavci národnej vlajky obsahovala zeminu privezenú zo 72 historických žúp (vrátane žúp v Chorvátsku), zo skrátených maďarských osád, z bojísk pri Muhu, Moháči a z vojny za nezávislosť v rokoch 1948 – 1849, z hrdinských cintorínov z prvej svetovej vojny v Doberdó a Haliči a z rodísk Petőfiho a Kossutha (Zeidler 2009, 204). Na základni dvadsaťmetrového stožiaru bol vták turul s rozprestretými krídlami a na vrchole stožiaru bola symbolická ruka zdvihnutá pri prísahe, podľa vzoru ruky Miklósa Horthyho. Predná časť podstavca, vyrobená z vápenca, smerovala na sever a jeho fasáda bola zdobená maďarským erbom. Na oboch stranách boli citáty ľudí, ktorí podporovali revíziu. Po slávnostnom otvorení pamätníka bola vlajka spustená na pol žrde v súlade s uznesením Maďarského národného zhromaždenia z 13. novembra 1920. Podľa uznesenia „ako znak smútku národa bude maďarská vlajka na budove parlamentu spustená na pol žrde, kým nebude ríša Uhorskej svätej koruny obnovená v plnej celistvosti. Národné zhromaždenie tiež očakáva, že všetky orgány a jednotlivci, ktorí sú oprávnení používať maďarskú štátnu vlajku, budú nasledovať tento príklad“ (Zeidler 2009, 203). 7. januára 1921 vydal minister kultúry Kúnó Klebelsberg podobný dekrét pre vzdelávacie inštitúcie, ktorý okrem iného zaväzoval študentov „zastaviť sa všade, kde stretnú vojakov pochodujúcich pod štátnou vlajkou, na znak úcty sa otočiť k štátnej vlajke a študentov mužského pohlavia zložiť si klobúky“. Nándor Urmánczy tiež povzbudzoval šírenie hnutia za národnú vlajku na vidieku. Organizáciu vykonával Veľký výbor pre národnú vlajku v Ereklyése, ktorý založil, a jeden z členov výboru sa zvyčajne zúčastňoval inaugurácie novej štátnej vlajky. Prvá štátna vlajka na vidieku bola vztýčená v Nagykanizsi v roku 1932 a posledná v Transylvánii v roku 1944. Po znovuzjednotení v roku 1938 sa osobitná pozornosť venovala osadám obývaným prevažne Slovákmi za účelom politickej propagandy a naliehali na vztýčenie štátnych vlajok a vojnových pamätníkov. Na slávnostiach súvisiacich s tým sa zvyčajne zúčastňovali vysokí politickí vodcovia a samozrejme prednášali aj prejavy. Na podujatiach vo viacerých osadách, prevažne nachádzajúcich sa v blízkosti slovensko-maďarských hraníc, sa k účastníkom často prihováral aj samotný kráľovský arcivojvoda Jozef. Po znovuzjednotení Slovenska bola prvá štátna vlajka – a zároveň vojnový pamätník – slávnostne odhalená v slovenskej osade Gercsely za účasti veľkej vysokej politickej a vojenskej reprezentácie. Po druhej svetovej vojne tieto kombinované pamätníky, až na niekoľko výnimiek, zostali zachované a na mnohých miestach je stožiar dodnes. Zachovali sa aj podstavce niekoľkých objektov postavených výlučne ako pamätníky štátnej vlajky spolu so stožiarom a dokonca aj skrutkovým mechanizmom používaným na vztýčenie vlajky. Vo viacerých osadách bol pamätník druhej svetovej vojny postavený namiesto štátnej vlajky a v niektorých prípadoch bol jeho podstavec zabudovaný do nového pamätníka. Stalo sa tak aj v Barsbese, kde bol pôvodný podstavec doplnený o nové prvky, čím sa stal pamätníkom druhej svetovej vojny.