Socha riaditeľa závodu a starostu Vilmosa Hulitu

Socha Vilmosa Hulitu bola odhalená 1. augusta 2016 počas Palócových dní a Dní mesta Fülek. Sochu vytvoril Alfréd Balázs. ; Vilmos Hulita (6. júna 1878 – Budapešť, jún 1951?) bol bývalý riaditeľ továrne Fülek Zománcz a bývalý primátor mesta Fülek. ; Narodil sa 6. júna 1878 v Karánsebes (dnes rumunské mesto) pod menom Vilmos Holotay. Do Füleku sa presťahoval v roku 1915 a o dva roky neskôr sa stal riaditeľom továrne. ; Po zakladateľoch zohral Vilmos Hulita najdôležitejšiu úlohu v živote továrne Fülek. Riaditeľ Hulita, ktorého obyvatelia Füleku od polovice 30. rokov 20. storočia poznali ako „Starý pán“, zastával svoju funkciu počas Rakúsko-Uhorska, ktorú úspešne zastával až do prevzatia továrne Červenou armádou. Počas 27 rokov, ktoré strávil na čele továrne, mal po rozpade monarchie ako riaditeľ továrne Fülek možnosť komunikovať s najvyššími predstaviteľmi dvoch štátov (ČSR a Uhorského kráľovstva). Hulita prevzal továreň s približne 400 zamestnancami počas likvidácie a ako jedinú továreň na južnom Slovensku, ktorá prežila veľkú svetovú hospodársku krízu, ju koncom roka 1944 odovzdal ako priemyselného giganta zamestnávajúceho 4 400 zamestnancov. Napriek tomu, že jeho hospodárske úspechy boli nespochybniteľné, jeho súčasníci ho po zmenách v ríši a kurze hodnotili protichodne a jeho aktivity boli kritizované na základe ideológií rôznych politických síl. Hulita, banátsky Armén, ktorý vyznával buržoázne ideály a so svojimi pánmi hovoril po maďarsky a nemecky, bol kritizovaný politickou pravicou aj ľavicou, kritizovaným bol jeho pročeský postoj, rovnako ako fakt, že sa ako československý občan za 20 rokov existencie ČSR (1918 – 1938) nenaučil ani pozdraviť po slovensky. Na jednej strane bol jeho takmer americký výrobný systém chválený, na druhej strane kritizovaný za jeho tendencie „rozptyľovať pracovníkov“. Je charakteristické, že vo výročnom zväzku vydanom pri príležitosti 75. výročia založenia závodu sa objavuje iba ako kapitalistický nepriateľ miestnej práce. Je tiež poľutovaniahodné, že Vilmos Hulita bol v dvojjazyčnej monografii mesta vynechaný z kapitoly predstavujúcej miestne osobnosti. Do závodu nastúpil 18. februára 1915 a bol poverený vedením galvanizačnej dielne, kde sa vyrábali vojenské bundy. O rok neskôr sa stal riadiacim inžinierom závodu. Zhromaždil okolo seba nový manažérsky tím majstrov a majstrov a sám školil úradníkov. Riaditeľ požadoval od všetkých svojich zamestnancov poctivú prácu a od svojich robotníkov očakával individuálnu zodpovednosť. Keď vznikla Maďarská sovietska republika, musel s rodinou utiecť a po návrate vstúpil do brány závodu s týmito slovami: „Pomsta je sladká, ale nechajme to na Boha.“ Začiatkom roku 1920 sa počet pracovníkov zvýšil na 1 200. Výstavba kolónie (továrenského sídliska) sa začala na ľavom brehu rieky Bénapatak, továreň odkúpila reštauráciu Brüll (reštaurácia Dokupel), od obce si prenajala obchod Vigadó a založila tzv. prenajímal si obchod (továrenskú dielňu), pivnice. Továreň koncom roka 1927 kúpila Pražská obchodná a priemyselná banka a pripojila ju ku koncernu Sfinx. Sfinx mal 6 tovární po celom Československu. „Hulitovo obchodné cítenie sa preukázalo nielen oživením výroby kachlí, ale aj tým, že sa nevenoval len smaltovanej výrobe, ale plánoval aj výrobu domácich potrieb a chcel udržať počet pracovníkov výrobou železných sudov, poľnohospodárskych strojov a vojenských predmetov. „Začiatkom 30. rokov 20. storočia dosahovala samotná továreň výrobné výsledky porovnateľné s výsledkami ostatných záujmov Sfinxu dohromady.“ V meste Fülek kúpil a opäť uviedol do prevádzky stroje z odstavených tovární (napr. strojáreň Losonc, továreň na kočiare Galgóc). V roku 1932 spustil drevospracujúcu továreň, ktorá sa vyvinula z továrne na debny. Ako uznanie jeho úspechu zvolila Národná asociácia priemyselníkov Hulitu v roku 1934 za svojho prezidenta. V roku 1935 oslávil dvadsiate výročie svojho príchodu do Füleku. Autor článku v Magyar Híradó ocenil jubilanta týmito slovami: „Vitalita, flexibilita, prispôsobenie sa meniacim sa životným príležitostiam a potrebám, moderný, takmer americký výrobný systém – to všetko umožnilo fülekskej smaltovni udržať si a dokonca posilniť svoje postavenie v hospodárskom živote republiky.“ Počas druhej svetovej vojny bola výroba civilných predmetov v priemyselných závodoch Fülek postupne zatlačená do úzadia vojnovou výrobou. Hulita v tom čase zamestnávala 4 400 ľudí. Po roku 1920 sa Vilmos Hulita stal rozhodujúcou postavou verejného života vo Füleku. Osobne podporil založenie klubu Fülek Torna (FTC) v januári 1920 a stal sa jeho doživotným čestným prezidentom. Potom bol v roku 1927 zvolený za prezidenta miestneho YMCA (Mladé kresťanské združenie mužov). Podporoval aj miestnu dychovú hudbu, pre ktorú na jar 1928 dal priviezť moderné nástroje z Brna. V roku 1929 bol Hulita už na zozname bývalých prezidentov hasičského združenia a v roku 1933 dal postaviť cvičnú vežu pre hasičov v blízkosti továrne za 8 000 korún. V roku 1936 bol pod jeho patronátom založený Mládežnícky krúžok Ady. Najlepším futbalovým tímom na južnom Slovensku v druhej polovici tridsiatych rokov bol nepochybne FTC z Füleku, ktorý sa v rokoch 1935 až 1938 štyrikrát dostal do celoštátneho finále, ale majstrovstvá Slovenska sa mu podarilo vyhrať iba raz, v roku 1937. ; V roku 1918, po víťazstve „Jesennej ružovej revolúcie“ – keď bol Hulita už dobrý rok a pol riaditeľom továrne – bol zvolený za predsedu miestneho výboru Maďarskej národnej rady vo Füleku, ktorú zastával až do vyhlásenia Sovietskej republiky. Do roku 1931 už obyvateľstvo Füleku malo dosť komunistického trendu prevládajúceho v obecnom úrade a obrátilo sa k buržoáznemu kurzu. Počas miestnych volieb si miestni zvolili za starostu (sudcu) Vilmosa Hulitu, ktorý kandidoval za Agrárnu stranu. Vo svojom vtedajšom prejave okresný starosta Čičmanec uviedol, že Fülek takto „našiel cestu k zblíženiu našej menšiny a Maďarov“. V reakcii na jeho slová Hulita poznamenal, že myšlienka o potrebe spolupráce sa u neho sformulovala v súvislosti s návštevou prezidenta republiky Tomáša Garrigue Masaryka vo Füleku v roku 1930, keď prezident hovoril s obyvateľmi Füleku po maďarsky. Jeho politickým krédom bolo: „Nepredáme svoju maďarskosť, ale chceme byť lojálnymi občanmi československého štátu... V tejto obci vedomie slobody spája jej obyvateľov k sebe navzájom v láske bez ohľadu na národnosť... Modlíme sa k Bohu, aby nám v budúcnosti umožnil žiť vedľa seba v porozumení, láske a úcte.“ Hulitá bol 23. novembra 1944 zajatý a odvedený nemeckým gestapom a vrátil sa až 17. decembra. Vtedy vydal heslo: „Demontáž továrne treba sabotovať!“ Stroje demontovali a ukryli spoľahliví pracovníci. Bývalého riaditeľa neskôr udali a gestapo ho opäť odviezlo a vo Füleku sa objavil až koncom apríla 1945. Nové vedenie, ktoré bolo dosadené do čela továrne, ktorú koncom decembra 1944 obsadila Červená armáda, ho však nechcelo do továrne vpustiť späť. Potom s rodinou odišiel do Maďarska a usadil sa v Budapešti. Istý čas pôsobil na ministerstve priemyslu v prípade Füleka Iparműveka, ktorý opäť odišiel do zahraničia, a potom odišiel do dôchodku. Zomrel v júni 1951. „Nemal ani samostatnú kanceláriu. Jeho stôl bol v rohu spoločnej kancelárie, kde sa vykonávala všetka kancelárska práca. Dvere do jeho kancelárie boli otvorené pre každého. Každý za ním mohol kedykoľvek prísť. Vypočul si sťažnosti každého a v prípade potreby zasiahol u úradov. Ľudia sa na neho obracali aj v tých najintímnejších záležitostiach... vytvoril mier medzi manželmi. Každému robotníkovi, ktorý sa ženil, daroval smaltovaný hrniec s hmotnosťou 5 – 30 kg.“