Reformovaný kostol v Pozbe

Obec Pozba leží v strede železničnej trate Érsekújvár – Léva. Prvé autentické historické údaje o obci pochádzajú z roku 1339. V tomto roku vydal kráľ Karol Róbert svoj registračný príkaz v prospech Baravhkaiaku (Baracskaiak), v ktorom spomína aj Pozbu. Už vtedy sa rodové hniezdo rodiny Balogovcov nachádzalo v Pozbe. ; Duchovný prúd reformácie sa do obce určite dostal z Komjáti. Gál Huszár, reformátor z Felsődunamelléku, mohol aj tu upevniť švajčiarske smerovanie reformácie. Usudzujeme tak preto, lebo Pozba spolu s dcérskymi kostolmi, s výnimkou Besé, patrila do Komjáti (neskôr Komárom) diecézy až do vydania Tolerančného ediktu. Udalosti tohto raného obdobia sú, žiaľ, zahalené rúškom nejasností, pretože podľa dokumentov Komjáti... diecézy, najprv bola vypálená v Hetény a neskôr v Csilizradvány. Najstaršie autentické údaje, ktoré sa nám zachovali, pochádzajú z roku 1680. V roku 1721, pri výsluchu svedkov nariadenom župným sudcom Istvánom Kohárim, je Pozba uvedená medzi kostolmi, ktoré mali v roku 1680 kostol a náboženskú prax. Podľa tohto záznamu bol okolo roku 1726 János Szentpéteri levitom reformovaného kostola v Pozbe. Meno prvého známeho duchovného učiteľa sa spomína s vďačnosťou a úctou k Bohu. Na základe župného dekrétu vydaného 25. marca 1733 je Pozba zapísaná v zozname obsadených kostolov. Z týchto kostolov boli vyhnaní farári aj učitelia škôl, a tak sa začalo trpké obdobie úplného osirelosti. V tomto roku bola obec Pozba čisto reformovaná a mala 225 duší. Počas smútočných desaťročí osirelosti bola Pozba stále dcérskym kostolom v Baracskej. Až tolerančný dekrét cisára Jozefa II. priniesol začiatok reorganizácie Pozby. Po polstoročí sirotstva je 7. máj 1784 nezabudnuteľným dátumom pre reformovanú cirkev v Pozbe. V tento deň János Papp, prvý farár pozbského zboru po tolerančnom dekréte, začal pracovať na tejto veľkej organizácii. Svoju prvú bohoslužbu vykonal na základe verša z Ezdráša 7:27-28. Tieto verše osvetlili obnovenú životnú cestu zboru. Pozba, dovtedy dcérsky zbor, sa stala materským zborom a materské zbory Baracska, Lót a Bes, ktoré boli počas obdobia útlaku značne zmenšené, sa pripojili k Pozbe ako dcérske zbory a oddelili sa od bývalého traktu Komját a naďalej žili v lone diecézy Bars. Súčasný kostol zboru začali stavať v roku 1784 jeho predchodcovia a bol vysvätený v roku 1785. Výstavba kostola pripadá na obdobie Jánosa Pappa, prvého farára. Výstavbu veže viedol v rokoch 1843-45 farár István Tolnai, ktorý tu po 27 rokoch služby v roku 1870 zomrel. Kostol bol opäť pokrytý šindľom v rokoch 1820 a 1855 a v roku 1883 bol zrekonštruovaný zvnútra aj zvonka. V roku 1910 zbor kostol pokryl plechom. Ani v roku 1945 kostol neušetrila vojna. V dôsledku priameho zásahu leteckej míny hrozilo zrútenie veže. Po ústupe frontu však zbor pod ochranou Pána dokončil obnovu veže. V roku 1956 kostol prešiel kompletnou vnútornou rekonštrukciou. Staré, zastarané lavice boli vymenené za nové a za obetavej práce zboru boli obnovené aj vnútorné omietky a maľby. Opravená a natretá bola aj plechová strecha veže. V rokoch 1959-60 materská cirkev spolu s dcérskymi cirkvami vybudovala modernú farnosť, ktorej bremeno práce niesli členovia zboru s neochvejnosťou viery.