Náhrobný kameň Davida Mészárosa

Jednou z významných osobností prvej polovice 19. storočia bol Dávid Mészáros, katolícky kňaz, ktorý sa medzi prvými stal obeťou odvetných represálií po potlačení maďarskej vojny za nezávislosť a revolúciu. Svojím životným postavením pre pokrok si zaslúži úctu nielen súčasných, ale aj budúcich generácií. Podľa záznamov v matričných listoch sa narodil 7. januára 1799 v Hosszúfalu ako druhé dieťa z manželstva Pétera Mészárosa a Ilony Oláhovej, ktoré sa narodilo 9. februára 1794. Obaja rodičia boli obyvateľmi Hosszúfalu. Podľa daňového súpisu z roku 1828 bol Péter Mészáros jedným z najbohatších nevoľníkov v obci. Zaoberal sa nielen poľnohospodárstvom, ale bol aj mlynárom. Je pravdepodobné, že dobrá ekonomická situácia rodiny umožnila mladému Dávidovi študovať za kňaza, pretože to sľubovalo istú budúcnosť pre mladého muža, ktorý pochádzal z nevoľníckej rodiny. Štúdium začal v Nagyszombate, potom pokračoval v peštianskom seminári medzi rokmi 1819 a 1822. Odtiaľ odišiel do Ostrihomu, kde bol v roku 1823 vysvätený za kňaza. Na kňazstvo sa pripravoval v ostrihomskej presbytérii, ale len krátko, keďže už v roku 1825 pôsobil ako kaplán v Galánte a potom v roku 1826 v Szerede. V roku 1827 pôsobil ako kňaz v Alsójató, odkiaľ sa v roku 1828 presťahoval do Nagymácsédu. Tu strávil 17 rokov medzi svojimi nasledovníkmi, ktorých uznanie si dokázal získať aj svojou neochvejnosťou počas ničivej epidémie cholery v roku 1831. Z Nagymácsédu sa v roku 1844 presťahoval do Sopornye. Väčšina obyvateľstva silne katolíckej obce bola slovensky hovoriaca. Ako vyplýva z jeho neskoršieho svedectva, Dávid Mészáros dobre ovládal slovenský jazyk, k čomu určite prispeli aj jeho študentské roky v Nagyszombaty. Mladý kňaz určite netušil, že táto dedina bude poslednou zastávkou jeho kňazskej práce. Sopornya Pata mala v tom čase spolu s dcérskym kostolom asi 3 000 veriacich a zemepánom obce bola rodina Esterházyovcov. Kňaz, ktorý sám pochádzal z poddanskej rodiny, bol určite oboznámený so životom poddaných s rozdrobenými pozemkami. Možno aj táto skutočnosť prispela k tomu, že sa stal propagátorom myšlienok revolúcie v roku 1848 a boja za slobodu. Z dobových prameňov vieme, že heslá Peštianskeho pochodu „rovnosť, bratstvo, sloboda“ silno rezonovali aj v našom regióne. Viacerí členovia duchovenstva tieto myšlienky v našej oblasti otvorene podporovali a stali sa aktívnymi účastníkmi udalostí revolúcie. O aktivitách Dávida Mészárosa v tomto smere vieme z obžaloby podanej proti nemu, podľa ktorej bol zástancom nezávislosti vyhlásenej v apríli 1849. Z kazateľnice vyzýval svojich stúpencov, aby sa postavili nepriateľovi, a úspechy boja za slobodu oslavoval Te Deum v Sopornyi. Neuznal Ferdinandovo zvolenie za kráľa, čo pred svojimi stúpencami netajil. Keď cisárske vojsko v máji 1849 obsadilo našu oblasť, bol medzi prvými zatknutými. 29. mája 1849 ho vojaci 3. cisárskej vojenskej jednotky odviedli spolu so 4 ďalšími nevoľníkmi do Diószegu, kde sa začal výsluch Dávida Mészárosa. Podľa kroniky farnosti Nagymácséd bol ich bývalý kňaz zviazaný prevezený cez dedinu a len početná prevaha cisárskeho vojska zabránila bývalým kňazovým stúpencom zaútočiť na vojakov. Dávida Mészárosa vypočúvali v Diószegu spolu so svedkami do 16. júna, potom ho previezli do Bratislavy, kde ho 14. júla 1849 predviedli pred súd, ktorý ho v ten istý deň odsúdil na trest smrti guľkou. Proces s Dávidom Mészárosom nám umožňuje bližšie sa pozrieť na súdne konanie proti katolíckemu kňazovi odsúdenému za jeho názory. Počas prehliadky domu po jeho zatknutí sa v sopornyjskej farnosti našlo 10 dokumentov s politickým obsahom z rokov 1848 – 1849, z ktorých štyri úrady klasifikovali ako podnecovanie. Ide o vyhlásenia revolučnej vlády vydané v Debrecíne 10. a 22. apríla 1849, ako aj o výzvu Lajosa Kossutha v Gödöllő 7. apríla 1849 a o výzvu baróna Jeszenáka v Komárome 29. apríla 1949. Samozrejme, utajenie týchto dokumentov rakúske úrady klasifikovali ako vlastizradu, keďže podnecovali boj proti rakúskemu cisárovi, informovali o zosadení Habsburgovcov a boli aj dokumentmi nezávislej maďarskej vlády, ktoré boli namierené proti rakúskemu cisárovi. V obžalobe sa vo vyhlásení o skutkovom stave tiež uvádza, že Dávid Mészáros podnecoval svojich stúpencov, aby hádzali kamene a tehly na nepriateľa - rakúsku armádu. V máji 1849 z kostolnej kazateľnice vyhlásil, že kráľa Ferdinanda nepovažuje za legitímneho uhorského kráľa, keďže nebol korunovaný. Tieto obvinenia proti nemu boli počas výsluchu potvrdené výpoveďami svedkov Józsefa Baranyaiho, Györgyho Kosicsára, Györgyho Gálla, Józsefa Szekeresa a Ferenca Gálla. Ako prvý vypovedal József Baranyai, ktorý potvrdil obvinenia proti Dávidovi Mészárosovi a uviedol, že katolícky kňaz tieto slová adresoval svojim nasledovníkom v slovenčine. Výpovede ostatných svedkov boli podobné. Na obranu Dávida Mészárosa uviedol, že nevedel o skutočnosti, že bolo zakázané uchovávať predmetné dokumenty, ktoré sa u neho našli. Keďže boli napísané v maďarčine, mal v úmysle ich preložiť do slovenčiny iba pre svojich slovenských nasledovníkov. Súd prvého stupňa pod vedením Pála Kempena z Fichtenstamu vyniesol rozsudok v Bratislave 14. júla 1849. Dávid Mészáros, 49-ročný katolícky kňaz z Hossúfalus v Nitrianskej župe, ktorý naposledy pôsobil v Sopornyi, bol uznaný vinným. Obvinenie proti nemu bolo zo zločinu podnecovania proti kráľovi, ktorého sa dopustil tým, že vyzýval svojich stúpencov, aby hádzali kamene a tehly na nepriateľa, nazýval kráľa Ferdinanda nelegitímnym vládcom Uhorska, podnecoval svoj ľud k boju proti nepriateľovi a strážil zakázané proklamácie vydané Lajosom Kossuthom. Štrnásťčlenný zhrňujúci vojenský súd jednomyseľne odsúdil Dávida Mészárosa na trest smrti guľkou. Rozsudok podpísal 14. júla 1849 Pál Kempen ako predseda súdu a J. Kovács ako sudca. Poznámky k rozsudku dokazujú, že bol verejne vyhlásený v Bratislave v ten istý deň. Rozsudok bol vykonaný 16. júla 1849, o čom svedčí aj rozsudok, ktorý v rozsudku zaznamenal sudca J. Kovács. Zdroj nespomína hrob Dávida Mészárosa. ; Kariéra katolíckeho kňaza Dávida Mészárosa sa tak skončila. V jeho osobe zomrel muž, ktorého názory história dokázala ako správne. Z podania a doteraz publikovaných krátkych novinových článkov o ňom je zrejmé, že katolícke cirkevné úrady sa snažili zachrániť svojho mladého kňaza. Kanonik gróf Forgách z Bratislavy sa osobne obrátil na veliteľa Pála Kempena - neúspešne. V dodatku k podaniu sa spomína list z fary v Nagyszombate, ktorý bol napísaný s cieľom zachrániť kňaza. Vikár z Nagyszombatu, József Víber, tiež požiadal cisára o príhovor cirkevných úradov v Ostrihome. Všetko však bolo márne, pretože rakúske úrady sa rozhodli potrestať maďarských „rebelov“ ako príklad. Revolúcia a vojna za nezávislosť v rokoch 1848 – 1849 bola súčasťou pokrokového hnutia, ktoré sa prehnalo Európou, Sicíliou, Parížom, Prahou a Viedňou a najdlhšie trvalo v Uhorsku. Strach zo zmien, ktoré priniesla možná revolúcia, prinútil ruského cára Mikuláša I. podať pomocnú ruku rakúskemu cisárovi. Poprava farára Dávida Mészárosa sa odohrala v čase, keď osud revolúcie bol už spečatený. História dokázala správnosť myšlienok, za ktoré Dávid Mészáros obetoval svoj život.