Lajos Thallóczy (Strommer)

* Košice, 8. decembra 1854 – † Herceghalom, 1. decembra 1916 / historik, archivár, politik, člen Maďarskej akadémie vied; ; Absolvoval Katolícke gymnázium v Budíne, kde založil aj stenografický klub a vyhral súťaž v stenografii. V roku 1875 bol menovaný doktorom humanitných vied ako učiteľ dejepisu a latinčiny na Budapeštianskej univerzite. Neskôr niekoľko semestrov študoval aj právo. Niekoľko rokov pracoval ako kreslič v Národnom archíve a zároveň bol zástupcom redaktora časopisov Centuries a Archeologia Értesítő. Od roku 1884 bol riaditeľom viedenského archívu spoločného rakúsko-uhorského ministerstva financií a zároveň vyučoval uhorské verejné právo a dejiny na Theresianum a Konzulárskej akadémii vo Viedni. V roku 1915 bol guvernérom Srbska, ktoré okupovala Rakúsko-uhorská monarchia. Zomrel pri vlakovej nehode63, keď cestoval do Budapešti z pohrebu Františka Jozefa I. Ako historik sa zaoberal predovšetkým minulosťou balkánskych krajín, spracovaním a publikovaním ich archívov a dejinami starej maďarskej diplomacie. Je považovaný za zakladateľa maďarskej albanológie. Bol plodným autorom, písal články a štúdie na širokú škálu tém a pod pseudonymom vyšlo niekoľko publicistických kníh a fiktívnych historických biografií. Redigoval a publikoval archívy viacerých rodín. Maďarská akadémia vied ho v roku 1883 zvolila za korešpondenta a v roku 1895 za riadneho člena. V rokoch 1913 – 1916 bol prezidentom Maďarskej historickej spoločnosti. Zohral významnú úlohu pri uchovávaní popola Imre Thökölyho, Ferenca II. Rákócziho a ich spoluexulantov. Jeho denníky sú cennými dobovými dokumentmi. ; ; Jeho hlavné diela: ; Dvor Mihálya Apafyho, 1878, ; Dejiny ziskov komory (lucrum camarae), 1879; Cesty po Levante. Dejiny východného obchodu v Uhorsku, 1882; Pál Vasvári a univerzitná mládež v Pešti 1844–1849, 1882; Rusko a naša krajina, 1884; Ferenc Zay, 1884; Chorvátske zvykové právo, 1896; Štúdie o počiatkoch bosnianskeho Banátu, 1905; Béla III. a Uhorská ríša, 1906; Pamäte Benjamina Kállaya, 1909.