László Detre, Nemecko

* Nagysurány, 29. októbra 1874 – † Washington, 7. mája 1939 / mikrobiológ, ; tvorca antigénovej teórie ; ; Pôvodne sa volal Deutsch a pod týmto menom napísal niekoľko svojich prác, neskôr prijal priezvisko Detre. V roku 1895 bol na Budapeštianskej univerzite vysvätený za doktora medicíny. Spočiatku bol asistentom Ottóa Pertika (1852 – 1913), profesora patológie na univerzite, potom absolvoval so štátnym štipendiom študijnú cestu do zahraničia do Viedne a Paríža do Pasteurova ústavu, kde istý čas pracoval v Mečnikovovom laboratóriu. Po návrate do Budapešti v roku 1901 sa stal vedúcim novootvoreného Jenner-Pasteurovho laboratória, ktoré viedol do roku 1918. V roku 1903 získal titul súkromného učiteľa bakteriológie na Lekárskej fakulte Budapeštianskej univerzity. Od roku 1906 viedol aj oddelenie tuberkulózy v poliklinike Charité. Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie bolo laboratórium Jenner-Pasteur, ktoré bolo v zahraničnom vlastníctve, zatvorené, a tak László Detre spolu so svojimi kolegami: Gusztávom Borym, Miklósom Rohonyim a Virgilom Vigadim, založil nezávislý inštitút na výrobu vakcín s názvom Hungária Szérumművek. V roku 1921 založil časopis Állategésségügy. Keď bol Szérumművek v roku 1933 dekrétom zrušený a svojvoľne zlúčený s Phylaxia Szérumtermelő Rt., s pomocou príbuzných svojej americkej manželky emigroval do USA, kde sa najprv stal profesorom na lekárskej fakulte Georgetownskej univerzity a potom vedúcim katedry v Národnom inštitúte zdravia vo Washingtone. Jeho vedecké úspechy majú medzinárodný význam. Počas štúdia imunity proti týfusu v Pasteurovom inštitúte v Paríži v roku 1899 sformuloval teóriu tvorby špecifických protilátok – tzv. antigénov (od neho pochádza aj termín antigén). V roku 1901 ako prvý aplikoval imunologickú (sérologickú) metódu v súdnom lekárstve na rozlíšenie ľudského alebo zvieracieho pôvodu krvných stôp. V tomto období tiež sformuloval „teóriu leukotoxínov“ a opísal jav, ktorý sa dnes nazýva „imunosupresia“115. V roku 1926 objavil a opísal „zónový jav“, ktorý má veľký význam v sérologickej diagnostike. Vyvinul citlivý postup v súvislosti s pôvodom infekcie ľudskej tuberkulózy (či už ľudského alebo bovinného pôvodu). Skúmal účinok rádioaktívneho žiarenia na ničenie roztočov antraxu a zohral priekopnícku úlohu pri organizácii hromadnej výroby veterinárnych vakcín v Maďarsku. Bol medzi prvými, ktorí vyrobili antraxové sérum z veľkých zvierat (kone, osly). Bol prvým, kto toto sérum – na meranie ktorého vyvinul novú, originálnu a dodnes používanú metódu – aplikoval v humánnej medicíne. V roku 1913 ako prvý vyrobil sérum z koňa proti plynovej gangréne (gangréne). Okrem svojej odbornej práce vynikal aj v oblasti šírenia vedeckých poznatkov. V roku 1931 preložil do maďarčiny veľmi úspešnú knihu Paula de Kruifa s názvom Lovci bacilov. Kapitolu o bakteriológii napísal do prvého zväzku svojej Lekárskej príručky, ktorá vyšla v roku 1900. Jeho hlavné diela: Impfstoffe und Sera (spolu s C. Feistmantelom), 1903; Immunitástan (In: A Budapest Jenner–Pasteur Intézet Értesítője), 1906.