Jozef Blaskovics

* Ímely, 12. júna 1910 – † Praha, 6. júla 1990 / Turkológ, literárny prekladateľ, docent ; ; Školské štúdium začal vo svojej rodnej dedine, absolvoval Benediktínske gymnázium v Komárome (v roku 1929), učiteľstvo absolvoval v Bratislave (v roku 1931) a potom sa neúspešne pokúšal o prijatie na Karlovu univerzitu v Prahe. Od 30. rokov 20. storočia pôsobil ako učiteľ na verejnej škole v rodnej dedine, potom v Nyárasde a nakoniec v rokoch 1938 až 1946 v Galánte. V roku 1943 diaľkovo absolvoval Segedské učiteľské učilište z matematiky a fyziky a neskôr sa zapísal na Univerzitu Pázmányho Pétera v Budapešti, kde študoval orientalistiku u Gyulu Németha, Gyulu Germánusa a Lajosa Feketeho. Po skončení svetovej vojny však jeho štúdium v Budapešti prerušil a koncom 40. rokov 20. storočia ho dokončil v Prahe. Medzitým pôsobil v rokoch 1946 až 1947 ako učiteľ matematiky a fyziky v Bazine a potom v rokoch 1947 až 1950 v bratislavskej štvrti Főrév. Od roku 1950 až do svojej smrti žil v Prahe, kde v roku 1951 spolu s Péterom Rákosom založil Seminár hungarianistiky na Karlovej univerzite a v roku 1955 spustil Turkologický seminár. Svojimi učebnicami a štúdiami položil základy modernej českej turkológie. Prekladal beletristické diela napísané v turečtine, azerbajdžanskom, tatárskom, kazašskom a bengálskom jazyku do češtiny a maďarčiny. Ako výskumník sa zaoberal predovšetkým otázkami vzťahov medzi osmanskými Turkami a Maďarmi počas obdobia okupácie. V druhej polovici 70. rokov 20. storočia preložil a vydal tureckú verziu údajnej maďarskej Ósgeszty, Tárih-i Üngürüsz (Dejiny Maďarov. Bp., 1983). Jedno z jeho hlavných diel (Korešpondencia zbožných sultánov a vznešených transylvánskych kniežat – Juraja I. a II. Rákócziho – o otázke Košického kráľovstva) sa dodnes zachovalo v rukopise. Usilovne pracoval aj ako popularizátor maďarského jazyka, napísal základy maďarskej gramatiky pre Čechov a organizoval kurzy maďarského jazyka v Prahe. V roku 1957 bol zvolený za čestného člena Tureckej akadémie jazykovedy, v roku 1973 mu prezident Tureckej republiky udelil čestnú listinu a v roku 1978 získal pamätnú medailu Sándora Kőrösiho Csomu. V roku 2005 bolo po ňom pomenované hlavné námestie jeho rodnej obce a na stene miestneho kultúrneho centra bola na jeho počesť umiestnená pamätná tabuľa. ; ; Jeho hlavné diela: ; Dějiny turecké literatúry (Dejiny tureckej literatúry, v angličtine, nemčine a bulharčine) 1953, ; Türkische Handschriften der Universitätbibliothek in Bratislava (Turecké rukopisy v Univerzitnej knižnici v Bratislave), 1961, ; Rimavská Sobota v čase osmanského panstva (1974 – maďarsky vyšlo 1989, potom 1995 pod názvom Rimaszombat és vidéke a török hodoltság koraban), ; Érsekújvár és vidéke a török hodoltság koraban, 1989, ; Az Újvár ejálet török adóssözséssai, 1993, ; Blaskovicsova pamätná kniha (výber spisov, ktoré neboli publikované v zväzku), 1995.