Ján Perliczi

* Késmárk, 29. októbra 1705 – † Losonc-Apátfalva, 28. apríla 1778 / lekár, polyhistor ; ; Bol synom miestneho evanjelického farára. Školskú dochádzku začal v Késmárku, potom pokračoval v Miškolci, kde sa učil maďarčinu a nakoniec ukončil stredoškolské štúdium v Prešove a Bratislave. Študoval aj na niekoľkých zahraničných univerzitách. Boroszló, rodisko jeho matky, bolo prvou zastávkou na jeho putovaní, nasledovala Jena a Wittenberg, kde získal titul magistra filozofie a v roku 1728 získal doktorát z medicíny v holandskom Utrechte. Potom sa vrátil do vlasti a najprv sa usadil v Selmecbányi, kde využil aj matematické znalosti banskej komory. V meste sa stretol s významným lekárom Károlyom Ottom Mollerom (Bánya Biszterce), známym aj ako Uhorský Hippokrates, a v roku 1731 sa oženil s jeho dcérou Annou Katalin Mollerovou, s ktorou prežil šťastné manželstvo viac ako 33 rokov. Pravdepodobne z finančných dôvodov prijal ponuku pána z Nógrádu, Jánosa Ádáma Forgácha, aby sa stal hlavným lekárom župy. V posledných dňoch decembra 1731 sa presťahoval do Lošonca a v tomto meste pracoval až do roku 1754 ako „lekár“ Nógrádskej župy. Čoskoro si na prízemí svojho bytu otvoril lekáreň: bola to prvá lekáreň v meste (a župe). János Dániel Perliczi počas svojho života vypracoval niekoľko plánov. Prvý bol v roku 1733, keď spísal nariadenia o verejnom zdraví župy. V nich určil povinnosti hlavného lekára župy, lekárnika župy, ako aj chirurgov a pôrodných asistentiek. Toto nariadenie zohralo dôležitú úlohu najmä počas poslednej morovej epidémie v Uhorsku v roku 1739. Perliczi preložil latinské dielo svojho svokra o more do maďarčiny a bolo vydané v Budíne v roku 1740. Keďže mnohé župy v tom čase nemali ani jedného lekára, vydal aj dve brožúrky pre chudobných (Medicina pauperum, t. j.: lekáreň chudobných, Sprievodca k fyzickému pokoju). Jedna uvádza domáce liečivá, druhá uvádza prípravky nachádzajúce sa v „Lossontzovej lekárni“. Ako uznanie za jeho boj proti moru dostal v roku 1741 od Márie Terézie šľachtickú listinu. V roku 1742 ho za člena prijala aj slávna Academia Leopoldina. V týchto rokoch začal pracovať aj na následnom návrhu, v ktorom inicioval založenie maďarskej lekárskej fakulty s úvahou, že by to zmiernilo nedostatok lekárov a zároveň by to umožnilo vstup do odboru mladým Maďarom s miestnymi znalosťami, ktorí by lepšie poznali miestne podnebie a sociálne podmienky a hovorili jazykom bežného ľudu. V štvordielnom návrhu označil ako možné lokality pre inštitúciu Selmecbányu a Budín (keďže tieto mestá sa nachádzajú v centrálnej časti krajiny). Návrh však „precvičoval“ viedenský hlavný lekár Bratislavy József Károly Perbegg (1702 – 1786) – v dnešných termínoch – a dokonca Perlicziho považoval za nevhodného viesť lekársku fakultu. Pri odmietnutí zohrala úlohu aj profesionálna žiarlivosť a skutočnosť, že podľa návrhu by mali príslušníci všetkých vierovyznaní rovnakú šancu študovať medicínu na tejto inštitúcii. Navyše nezohľadnil už existujúcu Univerzitu v Nagyszombate, kde sa lekárske vzdelávanie konečne začalo v roku 1769, na Perlicziho veľké sklamanie, keďže nová fakulta nemala ani jedného maďarského profesora. Dôvod na rozhorčenie však mal už skôr. V roku 1751 bol na čelo Novohradskej župy vymenovaný nový hlavný magistrát, gróf Antal Grassalkovich (1694–1771), s ktorým mal Perliczi určité nezhody, a gróf sa uspokojil tým, že predal rezidenciu hlavného lekára župy spolu s lekárňou za rodiny Perlicziovcov. Z tohto dôvodu sa Perliczi presťahoval do Apátfalvá pri Losonci (dnes začlenená do mesta), kde mal majetok. Aj tu pokračoval vo svojej lekárskej praxi, hoci mal často problémy s platom. Preto v ďalšom návrhu z roku 1774 vyzval úrady, aby nezabúdali na pravidelné vyplácanie platov lekárom a lekárnikom. V roku 1764 ovdovel, a tak sa v roku 1768 znova oženil s mladou vdovou: Okolicsányi Jánosné Pongrácz Alžbetou, ktorá do manželstva priviedla aj syna. Žiaľ, o Perlicziho odkaz sa im nestaralo, keď o desať rokov neskôr zomrel. Jeho rukopisné diela sa stratili (vrátane Sacra Themidos Hungariae, ktorá by mohla byť prvým maďarským súdnym lekárstvom, ak by bola vydaná) a jeho knižnica bola predaná. Od roku 1998 má najstaršia lekáreň v Losonci na stene pamätnú tabuľu v slovenčine, ktorú vyrobila Slovenská lekárnická komora.