Hrob Károlya Kollera, učiteľa na strednej škole

Késmárske luteránske lýceum 1912-13. V jeho nekrológu sa o Károlym Kollerovi, ktorý zomrel v roku 1913, okrem iného dočítame toto: „... Zosnulý sa narodil 22. januára 1825 v Levoči. Po ukončení základnej školy a gymnázia v rodnom meste prišiel do Késmárku, kde študoval teológiu a právo, potom odišiel do Viedne, kde okrem ukončenia teologických štúdií navštevoval prednášky z prírodopisu a matematiky s úmyslom vstúpiť do učiteľského povolania a vybrať si tieto predmety aj tam. Po návrate domov sa vzdelával u rodiny Szakmáryovcov v Lucsivne a dokázal si získať sympatie a vďačnosť tejto významnej rodiny do takej miery, že ich odvtedy považoval za takmer nenahraditeľného priateľa a nemohol vynechať ani jedno leto bez toho, aby tam nestrávil niekoľko týždňov. 1. septembra 1852 prijal pozvanie késmárskeho lýcea, ktoré ho pozvalo na katedru prírodopisu a pozvalo ho na katedru kvantitatívnych vied ako učiteľa. V tomto ústave potom pracoval bez prerušenia.“ plných 44 rokov, keď sa v roku 1896 po úspešnej a požehnanej činnosti utiahol na zaslúžený odpočinok. Krátko nato sa usadil v Késmárku, založil rodinné krb a v Márii Schwartnerovej, ktorú priviedol k oltáru, si získal za manželku vernú, milujúcu a oddanú ženu, s ktorou žil v najšťastnejšom manželstve až do jej smrti pred rokmi a ktorá svojmu manželovi vytvorila priateľský a príťažlivý domov. V roku 1892, pri príležitosti jeho 40. roku služby, mu študenti, učitelia a mecenáši venovali vrúcne ovácie, čím prejavili svoju lásku, uznanie a vďačnosť ctihodnému študentovi. Jeho vďační študenti ho prekvapili aj založením nadácie na jeho meno na lýceu, ktorej úroky každoročne slúžia na odmenu študentovi, ktorý preukázal vynikajúce akademické výsledky. Kollerovo meno bolo tak na lýceu zvečnené navždy. Dôchodca si mohol užívať svoj pokoj plných 17 rokov s úžasnou duševnou a fyzickou silou. Už po niekoľkých... dni choroby ticho zaspal, oplakávaný dvoma dcérami, ich rodinami a jedinou sestrou z piatich pozostalých, úprimne oplakávaný jeho bývalými študentmi a lýceom v Keszthelyi. A bola tam veľká sústrasť, ktorá sa prejavovala zo všetkých strán a bola zrejmá aj na jeho pohrebe 7. apríla. Jeho rakvu prikryli krásnymi vencami a voňavými kvetmi, nasledovali ju občania všetkých hodností a vrstiev nášho mesta bez náboženských rozdielov, boli tam študenti, učitelia, patróni celého lýcea, mestská rada, mužský zbor z Keszthelyu, ktorého bol zosnulý dlho nadšeným členom a ktorý prišiel s ním rozlúčiť poslednou piesňou, a mnohí z jeho bývalých študentov, ako aj diakoni, farári a cirkevní dozorcovia oboch spišských diecéz, prišli ho sprevádzať na jeho poslednej ceste...“