Hrob Dr. Imreho Tótha

Nie je náhoda, že Kálmán Mikszáth v jednej zo svojich poviedok satiricky písal o Selmecbányi a ironickým tónom hovoril o zdravotnom stave miestnych ľudí. Žiaľ, za výrokmi, ktoré pôsobili takmer ako sarkastický výsmech, sa skrývalo veľa pravdy. V Mikszáthovom spise s názvom Zlatá pani si okrem iného môžeme prečítať aj toto: „Toto je smutné mesto! Jeho vzduch je otrávený odparovaním z baní, jeho voda 'rastie ako struma na krkoch bledotvárych dievčat a hlúpych mužov'. Pri nábore v treťom ročníku sa zo šiestich stoviek mladých mužov, ktorí boli odvedení, štyria ukázali byť 'ľudskými cisármi'. Takmer sa hanbím to napísať.“ A hoci sa v týchto spisoch nachádza určité preháňanie, len málo mladých ľudí tu mohlo byť skutočne odvedených. Počet strumy, tuberkulózy a iných respiračných ochorení bol značný, otrava olovom, lepra, alkoholizmus a mnohé ďalšie infekčné a epidemické choroby boli zničujúce. Baníci umierali mladí, sotva dosiahli vek 40 – 50 rokov. V Selmecbányi sa preto nielen rozvíjala technológia a veda, nielenže sa zvyšoval počet pracovných miest a baníctvo sa stalo slávnym v Európe, ale z roka na rok sa zvyšoval aj počet a druh chorôb. Nákazlivé a epidemické choroby pustošili predovšetkým nižšie vrstvy. Choroby vyplývajúce z pracovných rizík sa až do 18. a 19. storočia takmer neriešili a nevenovala sa im žiadna osobitná pozornosť. Niektoré z nich sa však objavili už v 16. storočí. Ťažobný priemysel priniesli do nášho regiónu okrem iného talianski baníci. Toto nákazlivé ochorenie (cachexia anemia montana) spôsobovalo slabosť, dehydratáciu a anémiu a bolo spôsobené okrem iného zlým vzduchom a pitnou vodou, zlou výživou a alkoholizmom. Imre Tóth venoval bližšiu pozornosť tejto chorobe, ktorá sa šírila aj v Selmecbányi. Vynikajúci špecialista sem pochádzal z Budapešti. Narodil sa v Ságvári v Šomodskej župe 27. februára 1844 v chudobnej rodine. Stredoškolské štúdium ukončil vo Veszpréme a Székesfehérvári a lekársky titul získal v Pešti. Od roku 1868 bol asistentom v nemocnici Rókus pod vedením vynikajúceho chirurga Endre Kovácsa Sebestyéna, ktorý mal väzby na Vysočinu. Z univerzitnej kliniky bol preložený na operačnú sálu a lekársku stanicu v Selmeci. Pracoval aj v banskej nemocnici a potom bol menovaný za hlavného banského lekára. Od roku 1880 prednášal hygienu na stredných školách v meste a od roku 1885 na banskej akadémii. Bol učiteľom a školským lekárom na Kráľovskom katolíckom gymnáziu v Selmecbányi. V školskom bulletine vydanom v roku 1916 napísal napríklad toto: „Počas uplynulého školského roka na Kráľovskom katolíckom gymnáziu som v siedmom ročníku vyučoval výživu, domácu a osobnú starostlivosť, prácu a povolanie, hygienu infekčných chorôb a záchranu života na základe knihy Dr. Józsefa Fodora v ôsmom ročníku. Žiaci počas roka odpovedali a robili skúšky z tohto predmetu. Moja skúsenosť z roka na rok je, že žiaci sa o zdravie nezaujímajú do takej miery, ako si to dôležitosť predmetu vyžaduje, to sa stane len vtedy, ak sa zdravie stane povinným, pravidelným predmetom. Dr. Imre Tóth Vértesi, hlavný lekár banského okresu.“ (Dr. Rauchbauer J., 1916. 16–17. s.) Istý čas bol aj rodinným lekárom vojvodskej rodiny Coburgovcov v Szentanále. Žiaľ, jeho meno sa neuvádza ani v Maďarskom biografickom lexikóne (Kenyeres Á. vyd., 1969), ani v Akademickom mini-lexikóne (Beck M. vyd., 1990). Jeho zásluhy však ospevuje Encyklopédia Slovenska (Hajko, V. a kol., 1982, s. 98, s.), spomína sa aj v publikácii predstavujúcej známe osobnosti Selmecbánye a jej okolia (Herèko, I., 1995, s. 257, s.) a Ročenka Slovenského banského múzea o ňom publikuje rozsiahlejšiu štúdiu. (Blázy, M., 1979, 217–242, s.) Už v roku 1881 si Imre Tóth urobil predmetom svojho výskumu choroby, ktoré sa medzi baníkmi v Selmeci stáročia vyskytovali, predovšetkým banícku horúčku. Navštevoval bane, domy baníkov, pozoroval životné podmienky, hygienické návyky robotníkov, výživu atď. Keď sa vyrovnal s povahou choroby a jej nákazlivými spôsobmi, podarilo sa mu ju v roku 1882 poraziť a zastaviť. Odvtedy sa to v Selmeci nestalo. Toto všetko je pozoruhodný fakt, pretože štúdie o baníckej horúčke boli publikované až v druhej polovici 19. storočia Dr. Imrem Tóthom. (Banícka spoločnosť a jej oktán. Medical Weekly, 1883, O eradikácii anchylostoniázy v baniach v Selmecbányi, Terapia proti bradaviciam. Berlín–Viedeň, 1904).