Jenő Plank

* Bratislava, 9. augusta 1890 – † Budapešť, 12. novembra 1974 / chemik, univerzitný profesor, člen korešpondent Maďarskej akadémie vied (1945); ; V roku 1908 absolvoval bratislavské gymnázium. Diplom z chemického inžinierstva získal na Technickej univerzite Józsefa Nádora v Budapešti (1912). Začal pracovať na Pokusnej stanici rastlín v Magyaróvári, ale po niekoľkých mesiacoch sa vrátil na Technickú univerzitu v Budapešti, kde bol odborným asistentom na Katedre všeobecnej chémie u Lajosa Ilosvaya (1851 – 1936) a od roku 1915 bol odborným asistentom. V roku 1916 získal technický doktorát. V rokoch 1919 – 1921 pracoval na Katedre chemickej technológie a v rokoch 1921 až 1930 na Katedre elektrochémie. V roku 1928 mu bol udelený titul mimoriadneho profesora. V roku 1930 sa vrátil na Katedru všeobecnej chémie. V roku 1936 bol menovaný za verejného mimoriadneho profesora a v roku 1940 za verejného riadneho profesora univerzity. Po roku 1945 bol dvakrát dekanom fakulty strojného a chemického inžinierstva univerzity (1945 – 1946, 1947 – 1948), podieľal sa na obnovení výučby na technickej univerzite, ktorá bola počas obliehania vážne poškodená, a na oprave škôd na budove a zariadení. V roku 1949 odišiel do dôchodku. Vedeckú prácu vykonával predovšetkým v oblasti analytickej chémie. V oblasti analýzy plynov skonštruoval nové plynové pipety, skúmal vnútorné trenie plynov a vyvinul niektoré nové metódy stanovenia. V oblasti mikroanalýzy vytvoril nové metódy detekcie kvapkovou reakciou. Vyvinul tiež metódy na detekciu peroxidu vodíka (H2O2) a na stanovenie céru (Ce), zlata (Au) a zinku (Zn). V rokoch 1921 až 1943 bol redaktorom Hungarian Chemical Journal. Počas svojho základného výskumu sa zaoberal aj problematikou korózie. V roku 1949 mu bolo odobraté akademické členstvo, ktoré mu bolo obnovené až v roku 1989. V roku 1944 dokončil iba prvý zväzok svojho hlavného diela Metódy anorganickej chémie. Jeho hlavné diela: Komplexné zlúčeniny, 1948, Metódy analýzy kovov (s Lászlóom Mázorom), 1949.