Emericanum
Budova, štruktúra
Druhou budovou Kráľovskej právnickej akadémie na Káptalanovej ulici je Emericanum, malý seminár pomenovaný po sv. Imre. Založil ho 26. januára 1642 (na rozdiel od nápisu na budove: Seminarium S. Emerici Ducis MDCXLI) bratislavský kanonik Imre Lósy (jeho erb je viditeľný nad vchodom do Emerikana), neskorší ostrihomský arcibiskup, s 21-tisíc forintmi, aby v tomto ústave bolo 12 seminaristov pod starostlivosťou a vedením kapituly a probošta starostlivo vychovávaných vo vede a kňazských cnostiach a aby boli v službách bratislavského kostola. Kapitula tiež prispela k Lósyho zakladaniu tým, že na tento účel venovala dva domy, na ktorých mieste malo byť postavené Emerikanum. Kanonik Mihály Veresmarty a opát z Báttai zvýšili zakladanie o 1 500 forintov, aby študenti mohli úroky z neho použiť na výučbu na fakulte a v figurálnom speve. V roku 1716 ostrihomský kanonik Imre Luby a neskorší váradský biskup János Okolicsányi prispeli do Lósyho nadácie sumou 3 500 forintov. V roku 1783 bol ústav na príkaz Jozefa II. presťahovaný do Budína a suma nadácie, ktorá sa medzitým vďaka neustálym darom kanonikov zvýšila na 35 337 forintov, bola spolu s domom zabavená tridsaťročnej kancelárii. V roku 1802 bol však ústav presťahovaný späť do Bratislavy. 5. novembra 1848 bratislavský prepošt Adalbert Pogány zvýšil zakladací kapitál ústavu darom 5 000 forintov, potom v roku 1850 o 2 000 forintov a v roku 1851 darovaním majetkov Nagy- a Kis-Bercel v župe Nógrád. Študenti boli. Sú pod... vedenie kanonika, riaditeľa (rektora) a kostolníka, prorektora. V rokoch 1803 až 1868 sa vzdelávali doma, ale od roku 1868 navštevovali miestnu verejnú školu, Kráľovské katolícke gymnázium, kde ukončili stredoškolské štúdium, po ktorom boli preložení do väčšieho seminára na teologické štúdium. Budova ústavu bola zrekonštruovaná v roku 1724, o čom svedčí chronostický nápis nad bránou, ktorý napísal zosnulý prorektor Máté Uzeoróczy (Est Virgo Lilium, ast Emericus ut esset). ; Vzhľadom na významných cirkevných mužov, ktorí absolvovali tento ústav, možno povedať, že sláva tohto domu žiari široko-ďaleko v krajine. V rade mladých študentov v modrých rúchach, ktorí sa tu vzdelávali, je veľký počet tých, ktorí sa neskôr dostali na najvyššiu úroveň pozemskej slávy a stali sa významnými osobnosťami v cirkevnom a vedeckom svete. zohrali najvýznamnejšiu úlohu v oblasti politického života. V minulom storočí táto inštitúcia vyprodukovala nasledovné: v 1777, Rudnay Sándor, ostrihomský arcibiskup-prímas; v roku 1780 Jordánszky Elek, biskup z Tinnu, arcibiskup-vikár a majiteľ slávneho Jordánskeho kódexu; a István KoIIár, zvolený biskup Tribunic; v roku 1790 ostrihomský arcibiskup-prímas József Kopáčsi; v roku 1790 György Németh, zvolený biskup Tribunic; a Imre Tóth, vysvätený biskup z Thaumacea; v roku 1805 József Kunszt, arcibiskup Kalocsa; v rokoch 1806-7 Béla Bartakovics, arcibiskup z Egeru; v roku 1823 József Szabó, svätorečený biskup v Nicopoli; v roku 1826 Lázár Káncz, zvolený biskup fary; v roku 1828 János Simor, princ-primát; v roku 1829 gr. Forgách biskup Ágost, ostrihomský pán a politický spisovateľ, v rokoch 1829-30 Sujánszk y Antal, prelát-kanonik a cirkevný spisovateľ v Ostrihome, v roku 1830 kardinál Lajos Haynald, kaločský arcibiskup, v rokoch 1833-4 najaktívnejší cirkevný spisovateľ Endre Radlinszky in13 the Endre Radlinszky György Schopper, biskup z Rozsnyo, v roku 1836 József Boltizár, vysvätený biskup v Mylase, v rokoch 1836-7 Arnold Ipolyi, tento prvotriedny nositeľ uhorskej mytológie a dejín umenia, tvorca múzea Ipolyi, najprv biskupstva v Bányom, potom biskup biskupa Bányoma, knieža na kostole biskupa Biszrada. 1838 János Zalka, biskup z Györu, v roku 1839 Károly Rimely, následník trónu Rudolf, učiteľ maďarského jazyka a dejepisu, istý čas bratislavský kanonik-farár, monograf Pázmánea a bratislavskej sociálnej kapituly a napokon držiteľ biskupského stolca Bánya Biszterce Ferenc Blümelhuber, ostrihomský kanonik a chúlostivý cirkevný spisovateľ-42 Gyomgár1 v r. biskup, v rokoch 1842-43 György Császka, arcibiskup kaločský, a Kornél Hidassy, biskup zo Szombathely, v roku 1843 József Samassa, arcibiskup z Egeru, a József Dankó, titulárny biskup, bratislavský prepošt, prepošt Bratislavský8, teológ a historik umenia, 5. Pécs, v roku 1850 Antal Pór, prelát-kanovník z Ostrihomu, najznalejší a prestížneho známeho z obdobia Anjouovcov v našej krajine: Nándora Cselku, vysväteného za biskupa v roku 1851 a prvého budapeštianskeho arcibiskupa. Môžeme dodať, že v tomto ústave pôsobil ako akademický supervízor jeden z najučenejších členov maďarského duchovenstva, Maďarskej akadémie vied: biskup Nándor Knauz a bratislavský prepošt, ktorý po útrapách svojho neúnavného výskumu odpočíva na cintoríne sv. Andrása v Bratislave. Po mnoho rokov viedol tento ústav ako akademický supervízor bratislavský prelát-kanonik Károly Santhó, ktorý z ústavu zvereného jeho riadeniu urobil vzorovú inštitúciu a zvereným študentom poskytol vlasteneckú výchovu a dôstojné kňazské vzdelanie. Sú tu však aj ďalší veľmi hodní členovia duchovenstva ostrihomskej arcidiecézy (spomeňme Józsefa Kovácsa, kňazského učiteľa, Ferenca Urbanka, bratislavského kanonika a slávneho pomolológa, titulárneho biskupa Károlya Heillera, bratislavského kanonika-farára a významného cirkevného rečníka Józsefa Krotky, kanonik ostrihomský a slávny cirkevný rečník, Lajos Lassu, kanonik bratislavský, Adolf Majthényi, opát a arcidiakon zo Sasváru, József Kiimstein (Kőhalmi), dôstojný riaditeľ arcibiskupského gymnázia v Nagyszombate a usilovný cirkevný spisovateľ, János MáIIy, kanonik bratislavský, neskôr ostrihomský a cirkevný spisovateľ, gr. Adolf Pongratz, prepošt vo Vágujhelyi a bývalý poslanec Národného zhromaždenia, László Schreiber, kanonik zo Győru a opát zo Szegszárdu, Ödön Zandt, prepošt-kanonik bratislavský a mestský farár, Alajos Somogyi, zástupca riaditeľa Spoločnosti svätého Štefana, významný cirkevný spisovateľ, Dodek Crescent, dvorný kaplán a knihovník Budapeštianskej univerzity atď. atď.), ktorí so sebou z Emerikána priniesli ducha vlasteneckých ambícií a neskôr sa stali prínosom a ozdobou cirkvi a štátu.“