Bulharská elektrina

* Košice, 3. júla 1883 – † Budapešť, 26. júna 1955 / právnik, historik, univerzitný profesor, člen Maďarskej akadémie vied (1949); ; Štúdium práva ukončil na Univerzite v Kluži v roku 1906. Už v ranom veku sa zoznámil s ľavicovými mysliteľmi a marxistickým učením. Spolupracoval s časopisom Huszadik Század a udržiaval priateľské vzťahy s Ervinom Szabóom, čo len urýchlilo jeho priblíženie sa k vtedajšiemu robotníckemu hnutiu. V rokoch 1907 – 1911 pôsobil v USA a Švajčiarsku, okrem iného bol redaktorom robotníckych novín Népakarat vydávaných v Amerike. V roku 1910 bol v Berne inaugurovaný za doktora filozofie. V rokoch 1911 – 1919 žil v Maďarsku, kde pracoval ako novinár a učiteľ. Po komunistickom prevrate v marci 1919 sa stal zástupcom Bélu Kuna na Ľudovom komisariáte zahraničných vecí. Počas Sovietskej republiky bol menovaný za univerzitného profesora a stal sa aj riaditeľom Výskumného ústavu historického materializmu, ale po páde Komúny emigroval. V rokoch 1922 až 1937 žil vo Viedni a Berlíne a v roku 1937 odišiel do Sovietskeho zväzu a vyučoval univerzálne a diplomatické dejiny na Rostovskej univerzite. V roku 1944 sa so sovietskymi vojskami vrátil do Maďarska. V roku 1945 bol menovaný za univerzitného profesora, ale pracoval aj ako štátny tajomník pre zahraničné veci. V roku 1947 bol maďarským veľvyslancom v Prahe a v rokoch 1948 – 1951 v Londýne. Po návrate domov bol až do svojej smrti profesorom na Budapeštianskej univerzite vied a technológií. ; ; Jeho hlavné diela: ; Volebné právo a volebné systémy, 1908, ; Krieg und Proletariat, 1924; Nemecká politika v Maďarsku v tajných nemeckých diplomatických dokumentoch, 1950; Základné otázky vývoja kapitalizmu v Spojených štátoch vo svetle sovietskej historickej literatúry, 1954; Vybrané štúdie, 1958.