Dobrovoľní hasiči 1943–1944
Hasičská organizácia
Pamätám si, že som mal šesť alebo sedem rokov. V tom čase bol hasičský zbor veľmi cenený. Ich práca bola rozmanitá, pretože dedinské domy mali slamené strechy a z pecí na drevo rýchlo lietali iskry a ľahko slamenú strechu zapálili. V tom čase hasiči ešte hasili požiare ručne. Naberali vodu zo studne, nalievali ju do kanví a potom ju ruka v ruke nosili k ohňu. Ak sa strecha vznietila, hasiči vyšli na strechu a povalu a postavili sa na rebrík, aby podali hore kanvice, čím zachránili všetko, čo sa zachrániť dalo. V tom čase ľudia na povale uchovávali veľa vecí. Výhodou slamenej povaly bolo, že mala chladný a suchý vzduch. Takže tu skladovali údenú klobásu, šunku, slaninu a bravčovú masť. Potraviny, ktoré sa tu skladovali, sa nekazili, len vyschli a tma na povale ich dokonca chránila pred muchami a hmyzom.
Môj otec bol tiež hasič, najstarší bol Gyula Beke. Bol hasičským trubačom. Každú nedeľu ráno o siedmej hodine jazdil na koni ulicami a trúbil hasičov na výzvu k akcii. Zvolával ich na cvičenie pred hasičskú stanicu alebo na nádvorie Levente, vedľa kláštora. Ak v dedine vypukol požiar, spustil aj poplach, na čo dedinčania bežali s plechovkami, aby čo najskôr uhasili požiar. Na mnohých miestach sa požiare vyskytovali v domoch alebo sa vznietili komíny vedľa domov a zhoreli hospodárske budovy.
Počas letnej žatvy mali hasiči vážnu úlohu. Mali pravidelnú dennú a nočnú službu – cez deň mladí, v noci muži – aby mohli v prípade požiaru zareagovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.
Keď prišlo dobré počasie, na jar sa muselo v domoch vykonať veľké upratovanie. Hasiči vtedy ešte slúžili. Ich úlohou bolo chodiť od domu k domu a kontrolovať. Kontrolu vykonávali dvaja. Jeden z nich kontroloval povalu, druhý dvor, či sa tam nenachádza nejaký horľavý materiál, ktorý by mohol spôsobiť požiar. Skúmali aj stav komínov. Ak našli poruchu, vyzvali majiteľa, aby ju odstránil.
Hasiči nezaháľali ani v zime. Pravidelne sa stretávali v Leventeothone, ktorý sa neskôr stal kinom, a nacvičovali divadelné hry, ktoré predvádzali dedinčanom. Predstavenie „Sári bíró“ mi utkvelo v pamäti. V auguste sa v deň rozlúčky pravidelne konal hasičský ples a v máji sa konala prvomájová zábava, kde sa mládež zabávala jedením koláčov, skákaním vo vreciach atď.
Ťažká práca hasičov sa uľahčila, keď dostali motor a hadice. V prípade požiaru sa motor spúšťal do studne, ktorá nasávala vodu do hadíc, a tak sa voda striekala na oheň. Ak bol v blízkosti kanál, hasili ho odtiaľ. Motor obsluhoval starší kováč-mechanik Lajos Vida. Veliteľom hasičov bol strýko Béla Keserű, ktorý za svoju prácu v hasení požiarov získal početné vyznamenania.
Po strýkovi Bélovi sa veliteľom stal mladý kováč Lajos Vida, ale to sa stalo až v neskorších rokoch. V tomto období sa počet dobrovoľných hasičov zvýšil a mnohí z nich sa pridali k správnej rade. Hasiči dostali hasičské auto, čo im výrazne uľahčilo prácu. O mladších hasičov sa staral veliteľ hasičov Lajos Vida a deti školského veku sa teoretickú časť hasenia požiarov učili v škole. Praktickú časť vyučovali starší hasiči na nádvorí hradu – vtedy ešte školy. Mládežnícke družstvá – samostatné dievčenské a chlapčenské družstvá – sa každý rok zúčastňovali okresnej hasičskej súťaže, v ktorej vždy dosiahli dobré výsledky. Dievčatá si domov viackrát priniesli prvú cenu a dokonca vyhrali aj celoštátnu súťaž.
Mladý Lajos Vida získal za svoju usilovnú prácu a aktivity v dobrovoľnom hasičskom zbore vysoké štátne vyznamenanie. Hasičstvo vždy považoval za vážnu úlohu, ktorú vykonával s veľkou láskou, najmä medzi mladými ľuďmi, s ktorými túto prácu oživoval.
Žiaľ, títo vedúci dnes už medzi nami nie sú. Hasičská stanica sa stala neobývanou a v priebehu rokov budova chátrala. Tento proces trval až do roku 2015. Učiteľka Vida Aranka považovala za veľmi dôležité starať sa o odkaz svojho otca, zosnulého veliteľa hasičov Lajosa Vidu, a preto začala s rekonštrukciou hasičskej stanice. Budova bola zrekonštruovaná zvnútra aj zvonka. Existuje prísľub, že dostanú nové hasičské auto. Vida Aranka tiež presadzuje založenie nového hasičského zboru.
Bolo by dôležité, aby si mládež obce našla svoje miesto v tejto dobrovoľnej hasičskej organizácii a s veľkou láskou tam vykonávala svoju prácu.
Poďte do toho! Prajeme mladému tímu veľa úspechov!
Napísala: Vida Sándorné Eszter Beke (1937)
Júl 2016
Zdroj: Amália Nagy
Môj otec bol tiež hasič, najstarší bol Gyula Beke. Bol hasičským trubačom. Každú nedeľu ráno o siedmej hodine jazdil na koni ulicami a trúbil hasičov na výzvu k akcii. Zvolával ich na cvičenie pred hasičskú stanicu alebo na nádvorie Levente, vedľa kláštora. Ak v dedine vypukol požiar, spustil aj poplach, na čo dedinčania bežali s plechovkami, aby čo najskôr uhasili požiar. Na mnohých miestach sa požiare vyskytovali v domoch alebo sa vznietili komíny vedľa domov a zhoreli hospodárske budovy.
Počas letnej žatvy mali hasiči vážnu úlohu. Mali pravidelnú dennú a nočnú službu – cez deň mladí, v noci muži – aby mohli v prípade požiaru zareagovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.
Keď prišlo dobré počasie, na jar sa muselo v domoch vykonať veľké upratovanie. Hasiči vtedy ešte slúžili. Ich úlohou bolo chodiť od domu k domu a kontrolovať. Kontrolu vykonávali dvaja. Jeden z nich kontroloval povalu, druhý dvor, či sa tam nenachádza nejaký horľavý materiál, ktorý by mohol spôsobiť požiar. Skúmali aj stav komínov. Ak našli poruchu, vyzvali majiteľa, aby ju odstránil.
Hasiči nezaháľali ani v zime. Pravidelne sa stretávali v Leventeothone, ktorý sa neskôr stal kinom, a nacvičovali divadelné hry, ktoré predvádzali dedinčanom. Predstavenie „Sári bíró“ mi utkvelo v pamäti. V auguste sa v deň rozlúčky pravidelne konal hasičský ples a v máji sa konala prvomájová zábava, kde sa mládež zabávala jedením koláčov, skákaním vo vreciach atď.
Ťažká práca hasičov sa uľahčila, keď dostali motor a hadice. V prípade požiaru sa motor spúšťal do studne, ktorá nasávala vodu do hadíc, a tak sa voda striekala na oheň. Ak bol v blízkosti kanál, hasili ho odtiaľ. Motor obsluhoval starší kováč-mechanik Lajos Vida. Veliteľom hasičov bol strýko Béla Keserű, ktorý za svoju prácu v hasení požiarov získal početné vyznamenania.
Po strýkovi Bélovi sa veliteľom stal mladý kováč Lajos Vida, ale to sa stalo až v neskorších rokoch. V tomto období sa počet dobrovoľných hasičov zvýšil a mnohí z nich sa pridali k správnej rade. Hasiči dostali hasičské auto, čo im výrazne uľahčilo prácu. O mladších hasičov sa staral veliteľ hasičov Lajos Vida a deti školského veku sa teoretickú časť hasenia požiarov učili v škole. Praktickú časť vyučovali starší hasiči na nádvorí hradu – vtedy ešte školy. Mládežnícke družstvá – samostatné dievčenské a chlapčenské družstvá – sa každý rok zúčastňovali okresnej hasičskej súťaže, v ktorej vždy dosiahli dobré výsledky. Dievčatá si domov viackrát priniesli prvú cenu a dokonca vyhrali aj celoštátnu súťaž.
Mladý Lajos Vida získal za svoju usilovnú prácu a aktivity v dobrovoľnom hasičskom zbore vysoké štátne vyznamenanie. Hasičstvo vždy považoval za vážnu úlohu, ktorú vykonával s veľkou láskou, najmä medzi mladými ľuďmi, s ktorými túto prácu oživoval.
Žiaľ, títo vedúci dnes už medzi nami nie sú. Hasičská stanica sa stala neobývanou a v priebehu rokov budova chátrala. Tento proces trval až do roku 2015. Učiteľka Vida Aranka považovala za veľmi dôležité starať sa o odkaz svojho otca, zosnulého veliteľa hasičov Lajosa Vidu, a preto začala s rekonštrukciou hasičskej stanice. Budova bola zrekonštruovaná zvnútra aj zvonka. Existuje prísľub, že dostanú nové hasičské auto. Vida Aranka tiež presadzuje založenie nového hasičského zboru.
Bolo by dôležité, aby si mládež obce našla svoje miesto v tejto dobrovoľnej hasičskej organizácii a s veľkou láskou tam vykonávala svoju prácu.
Poďte do toho! Prajeme mladému tímu veľa úspechov!
Napísala: Vida Sándorné Eszter Beke (1937)
Júl 2016
Zdroj: Amália Nagy