Dezső Várkonyi Hildebrand

* Kéménd, 3. augusta 1888 – † Budapešť, 20. mája 1971 / benediktínsky učiteľ, filozof, psychológ ; ; brat Nándora Várkonyiho (1896 – 1975), spisovateľa a kultúrneho historika. Vyštudoval gymnázium v Nitre a v rokoch 1906 – 1911 ukončil štúdium na Učiteľskej fakulte Pannonhalmského opátstva. V roku 1913 získal učiteľský certifikát na strednej škole a doktorát na Budapeštianskej univerzite vied a techniky. V rokoch 1928 – 1929 bol ako štipendista na študijnej ceste do Paríža na Sorbonne. Za univerzitného profesora sa habilitoval 27. decembra 1929 a v rokoch 1930 až 1940 bol vedúcim Inštitútu pedagogiky a psychológie Univerzity Ferenca Józsefa v Segedíne a v rokoch 1940 až 1944 vedúcim Inštitútu psychológie Univerzity v Kluži. V roku 1945 sa presťahoval do Budapešti. V roku 1947 opustil benediktínsky rád a založil si rodinu. Na Budapeštianskej univerzite učil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1954. Pracoval vo viacerých oblastiach spoločenských vied: filozofia, pedagogika, psychológia a detská psychológia. Mal mnoho významných doktorandov a študentov: Tomori Viola (1911 – 1998) sociológ a psychológ, Reitzer Béla (1911 – 1942) právnik, sociológ, Radnóti Miklós (1909 – 1944) básnik, Ortutay Gyula (1910 – ; 1978) etnograf, Baróti Dezső (1911 – 1994) literárny historik a ďalší. ; ; Jeho hlavné diela: ; Filozofia vedomia, 1922, ; Filozofia svätého Tomáša Akvinského, 1923, ; Priestor a perspektíva priestoru, 1925, ; Súčasný stav psychológie, 1928, ; Úvod do pedagogickej psychológie, 1937, ; Fyzický a duchovný vývoj dieťaťa, 1942, ; Poruchy duchovného života, 1943; Úryvky z denníka, 1973; Pascalove interpretácie, 2003.