Bodokova svadba

Najtradičnejší moment ľudského života. Predchádzala mu žiadosť o ruku nevesty, výroba kytice (z listavcov nazbieraných v Zakázanom lese), výroba a plnenie kelengye, predovšetkým dunnáku atď. V minulosti bola svadba v utorok, aby „nevesta bola krajšia“. Svedok viedol sprievod, tzv. dorozsbu. Príbuzní tiež prispeli k hojnosti jedla a koláčov, ktoré sa niesli spoločne v tzv. lagzis plachte alebo pocitáskas. Svadba bola v kostole a potom dve rodiny oslavovali na dvoch miestach. Nasledovala ďalšia, humorná žiadosť o ruku nevesty v dome nevesty. Nakoniec sa nevesta rozlúčila s rodičmi a jej pieseň sa zachovala dodnes (Ilona Holec často spieva na folklórnych podujatiach smutnú pieseň začínajúcu „Ídesanyám rámvirradt jár az a nap…“). Zvyšok večera oslavovali spoločne dvaja príbuzní. Na podávanie každého jedla (na polievku, chrenové mäso, víno atď.) sa používali humorné básničky, ktorých opis a text sa zachoval. Hlavným chodom večere bola tzv. pečeňová polievka. Zvláštnymi momentmi boli mlynárov bozk, spev „kanaiskej svadby“, zbieranie „kásapízov“ pre kuchárov, ale najcharakteristickejšia bola takmer nekonečná séria humorných hádok, ktoré sa šírili po celej Zoborali. O polnoci sa neveste sňal závoj a nahradil ho svadobnou šatkou. Nevestina dunná a ďalšie dary sa až po lagzi (s charakteristickou piesňou: Dunna, dunna, cifra dunna...) odniesli do domu snúbencov. Svadbu v Alóbodoku zvečnila v sedemdesiatych rokoch 20. storočia aj slovenská televízia.